The Game S02E07 Navždy a zbohom

Keď stál pred dverami, rukou sa načiahol po klúčke, na chvíľku zaváhal ale potom sa odhodlal a vošiel dnu. V kancelárii ho sprvoti oslepilo jasné svetlo, a ocitol sa medzi kopou pracujúcich ľudí. Pri jednom zo stolov sedela aj seniorka oddelenia Nonfood, čo bola vlastne hlavná predavačka daného oddelenia a jeho priama nadriadená. Milo sa na neho usmiala a odvetila. Marek, som rada že ste tu...Peter nervózne prešľapoval pred Košickou železničnou stanicou, od úst mu išla para a krčil sa od zimy. Peťo! Zas na teba musím čakať, ozval sa odrazu Kubov hlas. Peter sa otočil a pokrútil hlavou. S úsmevom sa potom zvítal s kamarátom. Nebol tam však sám, bola tam s ním aj jeho priateľka. Peter sa pozdravil aj jej, samozrejme si ju okamžiťe celú premeral. Kubovi to prial, len ho škrelo že už aj on má niekoho a on je stále sám. Navyše to bola taká fajná cicka, pomyslel si Peter a potom sa už s nimi vybral smerom do centra mesta. Tak čo ideme? Spýtal sa Kubo. Klasika, odvetil Peter a mykol plecami. Mali namierené do najbližšieho pohostinstva, Peter sa však pozrel na mobil a skontroloval si čas. Hádam to stihnem, pomyslel si a na chvíľu mu s tváre zmizol jeho typický úsmev. Len na moment. Potom nasledoval Kuba a jeho priateľku. Na oko šťastný, v pohode. Marek vošiel do skladu, tvár mal kamennú, bez štipky emócií. Sadol si dozadu, do klietky za počítač a zamyslene hľadel pred seba. Odrazu dnu vošla Jarka, jeho kolegyňa. Huhu, Marek si tu? Zvolala na neho, prv než ho zbadala. V ruke držala zväzok nejakých dokumentov. Čo sa neozývaš? Potrebujem aby si toto prešiel, dodala. Marek však nereagoval, nevšímal si ju, nemykol ani brvou. Naklonila sa k nemu a prekvapene sa na neho pozrela.Pomaly otočil svoju tvár ku nej. Prepáč, odvetil sucho. Mierne sa stiahla a nadvihla obočie. Deje sa niečo? Spýtala sa.Dostal som výpoveď. Dnes som tu poslednýkrát, dodal a načiahol sa pre dokumenty ktoré priniesla. Daj, pozriem to.To myslíš vážne? Spýtala sa ho Jarka. Stopercentne. Ale nemaj obavy, čakal som to, dodal a chytil ju za ruku. Mlčala. Mierne sklopila zrak no už nič nepovedala. Tak to spravíš? Spýtala sa ho po dlhšom odmlčaní sa.Jasné, odvetil pošepky a prisvedčil kývnutím hlavy. Usmiala sa na neho a odišla. Marek sa naklonil aby na ňu lepšie videl. Potom si dlaňou zakryl ústa a zaligotali sa mu oči.To si snáď robíte srandu, zanadával nahlas Peter a pokrútil hlavou. Čas 36:15. Gól Košíc. Ďuuuuri Faith. Stav stretnutia – 8:3. Chodte do... pomyslel si Peter a znechutene mávol rukou. Ešte v prvej tretine bol stav celkom vyrovnaný, potom však rozhodca vylučoval a začal padať jeden hlúpy gól za druhým. Peter to nevydržal, opustil tribúnu aj kamarátov na nej a zamieril si to k jednému z bufetov, kde si objednal pivo. Pri pohľade na tú cenu nebol práve najspokojnejší, našťastie tam však boli všade malé, plazmové televízory, na ktorých aj s pivkom v ruke mohol sledovať hokej. Ďalšie vylúčenie, ďalší tlak domáceho týmu. Ale Peter sa už nehneval. Napil sa piva, trochu peny mu ostalo na fúzoch pod nosom, vytiahol mobil a prezvonil Monike. Znovu sa napil a takmer mu zabehlo, keď ju o chvíľočku na to zbadal ako mieri priamo ku nemu. Zoširoka sa na ňu usmial, už sa chystal že ju z celej sily objíme, keď práve vtedy vyšiel z fans sektoru Šmoli a pridal sa k nej. Petrovi zmizol z tváre zasnený výraz, úsmev opadol a prvýkrát, prvýkrát po hrozne dlhej dobe pocítil čo je to realita. Ako nemilo nás dokáže zaskočiť, ako kruto dokáže zarúbať cesty k našim snom. Peter si prvýkrát uvedomil, že Monika je takým snom. Všetky zvuky boli tlmené, počul každučký buchot svojho srdca ako sa k nemu tí dvaja blížili. A keď konečne pristúpili, všetko sa vrátilo do normálu. Takže ako vám hovorím, som znovu krôčik bližšie k Dunasovi. Už ho proste máme, nemôže sa s toho nijako vysekať. Musí to pre vás dokončiť.Akurát si prezerám tú fotografiu. Dobrá práca. Len nespúšťaj Dominiku z očí, dodal tajomný muž a zložil telefón. Čiernovlasý mladík na druhej strane linky urobil to isté, položil sluchátko a oprel sa v telefónnej búdke. Tajomne sa pousmial a rukou si prečesal vlasy. Potom vyšiel von a kamsi kráčal.Bol večer. Marek ležal na posteli spoločne s Viki, opierala svoju hlavu o neho a on ju hladkal vo vlasoch. Čoskoro sa budeme mať dobre, nemusíš mať strach, odvetil Marek.Viki sa naklonila aby mu videla priamo do tváre a prekvapene sa na neho pozerala. Ako si to myslel? Spýtala sa. Marek sa pousmial. Na niečom pracujem. Keď to bude hotové, budeme mať dostatok peňazí. A tvoja mama nebude mať kvôli nám problémy, dodal. Viki si opäť položila hlavu na Mareka a netvárila sa práve najpokojnejšie. Dúfam že vieš čo robíš, odvetila pošepky. Marek sa odmlčal. Pokryvil pritom lícom no nepovedal nič. Pravda bola taká, že on sám v to dúfal. Že konečne robí niečo správne.Tak na koľkú to vlastne ideš domov? Spýtal sa zo zvýšeným hlasom Kubo. Na polnoc, ale chcem ísť niekde s nimi, keď ma už pozýva, bránil sa Peter. Veď mi aj hokej zaplatil, bez neho by som tu možno nebol. Kedy si to mám všetko vyrovnať ak nie dnes? Spýtal sa ho s mierne zúfalým tónom.Kubo len pokrútil hlavou. Pozrel sa na časomieru, ktorá ukrajovala posledné sekundy zápasu. Liptáci síce ešte dokázali fantasticky otočiť na 10:8, ale to bolo z ich strany všetko. Košice napokon pohodlne vyhrali 12:10. Konečne ten blázinec na ľade končí, pomyslel si Peter pri pohľade na konečné skóre. Kubo len pokrútil hlavou. Pozri sa, ja som chcel ísť s tebou ešte niekam von, ale musím ísť Čaju domov odprevadiť. No a potom ty budeš s nimi a ja tam nemusím byť. Ak si to rozmyslíš tak mi zavolaj, dodal Kubo a urazene sa spoločne s priateľkou pobrali preč. Peter znechutene pokrútil hlavou. Mňa nikto naozaj nechápe, pomyslel si a vybral sa preč z tribúny, von pred štadión kde mal počkať na Moniku zo Šmolim. Ten Šmoli sa nakoniec ukázal ako normálny chlapík, dokonca mu požičial peniaze aby dnes mohol ísť na ten hokej. Od človeka ktorého takmer vôbec nepoznal by také priateľské gesto nečakal, ale Monika proste vedela zapôsobiť na každého. A Petra to tešilo. Konečne ho mohol spoznať, konečne mohla raz a navždy skončiť všetká tá nezmyselná a nikam nevedúca zlosť, ktorú určite obaja predtým pociťovali. A hlavne Peter mohol zo seba striasť to ťažké bremeno, konečne nemusel mať o ňu strach, konečne sa jeho myšlienky mohli uberať celkom opačným smerom. Keď bol konečne pred štadiónom, zvítal sa s nimi a spoločne sa vybrali do mesta. Márne sa obzeral po Kubovi, márne mu prezváňal. Nahneval tak svojho kamaráta, no on proste nemal na výber.Na vysvietenom, no v noci opustenom pomníku padlých hrdinov, ktorý sa výšil vysoko nad tichým nočným mestom, stálo zaparkované tmavé auto. Marek nervózne prešľapoval z nohy na nohu a očakával príchod toho chlapa, pre ktorého teraz pracoval. Keď ho konečne zbadal prichádzať, odrazu mu prestala byť zima. Nepríjemný pocit ho dokonale zahrial po celom tele.Ako vidím, posledný deň v práci sa vyplatil, odvetil muž a hlasne sa rozosmial. Marek mu podal dokumenty, o ktoré mal ten chlap enormný záujem. Jedine Marek sa k nim mohol nepozorovane dostať. A patril k tým, na ktorých by to nikto nepovedal. Dobre, dobre. Výborná práca, odvetil muž. Myslel som si že to nepôjde tak ľahko, dodal a mávol prstom. Z auta vystúpil ten mladík z dlhými, čiernymi vlasmi. Akosi povrchne si premeral Marka, no nič pritom neodvetil. Marek sa na neho pozrel iba na moment. Ja som si tiež myslel že to bude náročnejšie, povedal Marek. Tak čo teraz? Spýtal sa.Tajomný muž sa pousmial. Oleg, odovzdaj mu odmenu!Marek znervóznel. Zbadal čiernovlasého Olega ako sa nepríjemne usmieva a nasadzuje si čierne rukavice. Potom sa pozrel na staršieho z dvojice, ten sa medzitým stihol vrátiť do auta. Oleg sa naklonil dnu. O moment na to prudko vytiahol z auta Dominiku, silno ju schmatol za krk a sotil priamo k Markovi. Ústa mala zalepené hrubou páskou a oči rozmazané od sĺz. Marek ju prudko objal, zhrozene sa na ňu pozrel a snažil sa ju ukludniť. Potom sa pozrel na Olega. Stál tam pred ním ako prízrak, nevydal ani hlásku, len ich sledoval a čakal na rozkazy. Tú temnú siluetu osvetľovalo jasné, mesačné svetlo a na tmavé vlasy mu dopadali jemné snehové vločky. Marek to nevydržal. Prudko trhol a odlepil Dominike pásku z úst. Zhlboka sa nadýchla a odkašlala si. Len kľud, odvetil Marek. Prudko sa však trhla. U uteč, zra, zradili na naa ás, zakoktávalo sa dievča. Marek neveriacky krútil hlavou. Prv než sa stihol znovu pozrieť smerom k Olegovi, skôr než stihol čokoľvek urobiť, dostal prudký kopanec do tváre, pár krát sa prekoprcol a pristál tvárou priamo na mokrom asfalte. Už, už sa chcel nadýchnuť, keď zacítil ďalší úder. Všetko sa ponorilo do tmy a on už len kdesi z ďialky počul zdesený krik mladej ženy...Peter sedel vo vlakovom kupé. Vlak akurát opúšťal Košickú stanicu, len sem tam mu v tme dopadalo svetlo na spokojnú tvár. Usmieval sa. Strávil pekný deň. Konečne sa zbavil všetkých tých trpkých pocitov. Trvalo to tak dlho, no neuveriteľné sa zmenilo na skutočnosť. On im to prial. Chcel aby bola Monika šťastná. A bol si istý že zo Šmolim, teda vlastne z Palim bude šťastná. Aj keď to nebol on, kto bol pre Moniku stvorený, pochopil, že navždy budú veľmi dobrými priateľmi. Pochopil že je to niekedy stokrát lepšie ako nepodarená láska. Neveril však tomu, že aj jeho bude mať niekedy niekto tak moc rád, ako mal práve on sám rád Moniku. A aj vždy bude. Lebo na prvú lásku sa nikdy nezabúda. Vlak uháňal ďalej. Peter privrel oči, v ušiach mal sluchátka a počúval hudbu. Premýšľal nad všetkým čo prežil, už teraz mu chýbali Košice ale tešil sa domov. Konečne všetko pociťoval úprimne. Čoskoro ho však čakal druhý termín, druhá šanca na maturitu. Zvládneš to, spomenul si na Markove slová. Ale čo Marek? Čo sa to s ním deje? Pomyslel si Peter. Nie som dobrý človek. Aspoň si takým nepripadám...Čo to táraš? Spýtala sa Viki a pokrútila hlavou. Rukou sa načiahla k Markovi, ktorý mal bradu položenú na rukách a zamyslene, no nešťastne pozeral pred seba. Ved vieš čo sa stalo. Rozprával som ti o mojej minulosti, namietal sklamane Marek.Neurobil si to. Namočili ta do toho. Chceli len vytrieskať peniaze a vybrali si na to nesprávneho človeka. Milujem ta, netráp sa preto, dodala Viki.Marek sa jej pozrel do očí. Ďakujem, odvetil a pobozkal ju...Viki vypadla slza z oka a stiekla jej dole po líci, keď si na to spomenula. Sklopila zrak a nervózne sa pozrela na hodiny. Bola už hlboká noc, no jej sa nedalo zaspať. Sedela tíško v kuchyni a premýšľala. Nemala vôbec dobrý pocit. Už mu aj volala, no to že nedvíhal, jej nepripadalo absolútne zvláštne. Bola noc, určite už doma tvrdo spal. A nemala by ho budiť, veď zajtra skoro ráno, teda len za pár hodín, vstáva do práce. Hlasne si zívla. No dobre, je asi čas si ísť ľahnúť, pomyslela si a zhasla svetlo. Ešte sa zastavila pri okne a pozrela sa na hviezdy. Cítila sa akási precitlivená. Mala veľmi silné, zlé tušenie. Prešla po izbe a ľahla si na postel. Potom zatvorila oči...Marek otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. V tej príšernej tme nevedel rozoznať kde sa ocitol, bol tam však neskutočný smrad, s ktorého ho napínalo. Nevydržal to a povracal sa. Zaprel sa rukami aby sa posadil a práve vtedy pocítil pálčivú bolesť v pravej nohe. Opatrne prešiel po nej rukou a zistil, že má vzadu, pod kolenom čosi do nej pichnuté, asi nejaký sklenený črep. Pokúsil sa ho vytiahnuť ale nešlo to. Od bolesti priam zakňučal a prevrátil sa. No a práve vtedy konečne zbadal záblesky svetla. Vzdialené, kdesi v hroznej výške nad ním. Boli to hviezdy na tmavej oblohe. Musel byť v nejakom kanáli, alebo v čomsi podobnom. Snažil sa poobzerať, zorientovať sa v tom neznámom prostredí. Všade bola temnota, nevidel vôbec nič. Horko, ťažko sa mu podarilo prevrátiť a postaviť sa. Potom čosi konečne zbadal. Čosi zablýskalo, niekde blízko pri jeho tvári, len na moment a potom to znova bolo nenávratne preč. Načiahol pravú ruku vpred a snažil sa niečo rozoznať dotykom. A schmatol čosi mäkké, ale hrozne studené. Preľakol sa a ruka mu nekontrolovateľne vyletela naspäť, podobne ako pokazená struna. Od hrôzy ho striaslo, no vydýchal sa a odhodlal sa znovu sa toho dotknúť. A nebolo to vôbec príjemné zistenie. Čupol si na kolená a rukami prehľadával svoje najbližšie okolie. Pocítil ľudský dych na svojich dlaniach. Takmer nepatrný. Prepáč, začul odrazu. Od hrôzy ho roztriaslo...Peter sa ponáhľal domov. Pozrel sa na mobil, bola hlboká noc, niečo pred tretou. Vonku bola zima, všade poletoval prvý, skutočný sneh čo napadol tohto roku. Veď do Vianoc ostávalo už len dva a pol týždňa! Ako ten rok rýchlo zbehol. Skončil školu, ostal doma a pripravoval sa na druhý termín maturity. Medzitým s Markom kade tade brigádovali, zbehlo leto, jeseň a už tu bola zima, koniec roka. Veľa sa zmenilo. Aj dnešok však ukázal obraty k lepšiemu. A Peter si konečne veril. Konečne veril tomu, že nastanú lepšie časy. Pomaly si vykračoval domov, v ústach mu dohorievala cigareta, ešte nedofajčenú ju však odhodil do snehu a pozrel sa na hviezdy. Odrazu pocítil akýsi zvláštny pocit, ako keby sa niečo dialo. Len na moment. Pokrútil hlavou a pokračoval domov. Cítil sa hrozne unavený.Marek sa konečne vyšplhal po zamrznutom rebríku až na hor, s vypätím posledných síl odsunul mrežovaný kryt a vytiahol sa hore. Krívajúc a s rukami voľne sa hojdajúcimi pred sebou prešiel pár metrov, potom sa zviezol na zem a prevrátil sa na chrbát. Bol celý čierny od kanalizácie, do ktorej ho hodili, v tvári mal zdesený a zničený výraz a triasol sa. Nielen od zimy a totálneho vyčerpania. Hlavne od hrôzy, čo to vykonal. V pravej ruke zvieral retiazku, na ktorej bol malý medailónik v tvare strieborného srdiečka. Pevne ho zovrel v dlani a zatvoril oči...