The Game S02E09 Koniec je len začiatkom

Načiahol pritom ruku k nej ale Viki sa ohnala a udrela ho tak silno, že obyčajná facka sa zmenila v bolestivú ranu. Marek sa zohol a chytil dlaňami za tvár. Na zem pritom dopadla kvapka krvi a Viki sa preľakla. Sklonila sa k Markovi, celkom zabudla na všetku tú náhlu zlosť a dostala o neho strach. Predsa len ho mala rada, aj ten hnev sa v nej rodil len preto, lebo jej na ňom záležalo.Marek jej však odtlačil ruku. Viki sa rozplakala a odvrátila od neho. Na moment si ľavú ruku vzdialil od tváre a nahmatal si prstami ranu, ktorá sa mu tiahla cez ľavé líce. Nešťastne ho zasiahla prsteňom, ktorý jej sám daroval, tak že mu presekla celé líce. Krv mu už tak moc netiekla ale príšerne to bolelo. Vnímal len tú pálčivú bolesť a Vikiin plač. Jedno ho bolelo viac než druhé. Len z námahou sa oprel o pravú ruku a pritisol roztrasenú Viktóriu k sebe. Tichučko, odvetil. Tak ako kedysi. Keď sa spoznali.Pivo, cigarety, smiech a nefalšovaná dobrá nálada. Všetko zlé v Petrovom živote bolo ako mávnutím zázračného prútiku preč. Sedel s partiou kamarátov v Pube, oslavoval svoje dvadsiate narodeniny a maturitu, ktorú sa mu napokon predsa len podarilo spraviť. Dnes bol jeho deň, dnes bol dôvod na radosť. Prišiel snáď každý, kto v poslednej dobe v jeho živote niečo znamenal. Nechýbali Grmánci, potom partia tunajších kamarátov a ani jeho priatelia z triedy. Predsa tu nebol niekto dôležitý, no Peter jeho prítomnosť akosi nepostrádal. Akurát bol s Ujom Žralokom pri biliardovom stole, bavili sa dobrou hrou a popíjali vychladené pivko. Super úder, podpichol Milan oslávenca pri nepodarenom údere. Peter len pokrútil hlavou a pousmial sa. Na neho, ale aj pri pohľade na to, koľko ľudí sem dnes kvôli nemu prišlo. Pochopil že nie je sám. Že ho veľa ľudí má rado. Tak a si hotový, odvetil Žralok pripravujúci sa na posledný úder. Ešte predtým mu stihla jeho priateľka čosi pošepkať do ucha, chcel ju pobozkať, no ona upierala zrak na schodisko. Čo sa deje? Prekvapene sa jej spýtal a pozrel sa tým smerom. Zbadal prichádzať Mareka a hneď sa pozrel na Petra. Ten sa len letmo pozrel na prichádzajúceho kamaráta a potom sa vrátil ku stolu.Marek podišiel ku biliardovému stolu a pozdravil sa s Milanom. Ten pri pohľade na hlbokú jazvu, ktorá sa Markovi tiahla cez ľavé líce, iba na sucho preglgol. Čo sa ti stalo? Spýtal sa ho. Marek sa pousmial a mávol rukou. Potom zrakom zablúdil ku stolu, kde zbadal známe tváre a tak sa k nim pridal. Všetci ho privítali s úsmevom. Ten však nechýbal len jemu, odrazu sa vytratil aj s inak veselej Petrovej tváre. Tak si prišiel, odvetil sucho Peter. Marek mykol ramenami a podal Petrovi ruku. Nemohol som chýbať na tvojej oslave. Všetko najlepšie. A gratulujem k maturite, dodal, usmial sa a prisadol si.Čo je to s tými dvoma? Spýtala sa Lucia, Milanova priateľka.Žralok sa napil piva a pokrútil hlavou. Obaja mali problémy. Neviem, podľa mňa mu Peter neverí, ale prečo, tak na to sa ma nepýtaj. Poď, prisadneme si k nim.Marek si chlipol piva a sledoval dobre sa zabávajúcu skupinku. Vedel že je to poslednýkrát, čo takto sedí s kamarátmi. Vedel že to môže byť poslednýkrát, čo je s Petrom. Tajne dúfal v to, že Peter otvorí a prečíta si ten dopis, ktorý mu dal. Inak nikdy nepochopí prečo sa tak zmenil.Ahoj, ako? Marek sa otočil a zbadal že na neho hovorí Lucia. Výborne, odvetil s falošným úsmevom na tvári. Už som v polke tej knižky, ktorú si mi poslal, povedala nadšene. Vážne? To ma teší, povedal Marek a musel sa otočiť. To aby sa nadýchol. Privrel oči a myšlienky ho preniesli niekde inde, na iné miesto, dávno stratené v jeho minulosti...Vieš, ja s tejto školy vypadnem. Nemôžem sa tu nájsť, ja som mal byť niekde inde, povedal Marek.Také veci ani nehovor, odvetila s mierne sklamaným hlasom jeho spolužiačka Daniela a odvrátila zrak. Ona sedela na lavičke v škole, on postával pri veľkých, presklených dverách. Načiahol sa k nej aby ju chytil za ruku a s úsmevom sa jej pozrel do očí. Neboj, tak skoro to nebude. A kde by si chcel byť? Spýtala sa ho.Marek sa odmlčal. Nikdy nechcel chodiť na nejakú obyčajnú učňovku. Ani vo sne by ho nenapadlo, že raz z neho bude ešte obyčajnejší predavač. On chcel viac, chcel študovať literatúru, tiahlo ho to k umeniu. Dobre si však uvedomoval v akých ťažkých podmienkach žije. Že sny mu utekajú ešte rýchlejším tempom ako kedykoľvek predtým. A stačil jediný pohľad do jej očí a uvedomil si, že jeho osud je asi ostať tu. Nech sa tomu bránil ako chcel, zamiloval si to tu. Hlavne prax, spolužiačky. To všetko by mu chýbalo. Svojho sna sa však nechcel zdať. Poď, povedal, usmial sa a chytil ju za ruku...Prečo si to urobil? Spýtala sa roztraseným hlasom Viktória. Marek ju pevne zvieral v náručí, pomáhalo mu to uhasiť nielen bolesť na tvári, ale hlavne na duši. Bola to jediná šanca. Chcel som pre nás len to najlepšie...Viki sa od neho odtiahla a chladne sa na neho pozrela. Zbadala tvár utrápeného mladého muža. Kde bola tá detsky nevinná tvár, jeho snívajuce oči plné odhodlania? Kde zmizol človek ktorého tak milovala? Teraz pred ňou stál napol zborený muž, pod okom sa mu tiahla dlhá rana a po líci mu stekala čerstvá krv. Vlasy mal strapaté, prepotené skrz naskrz. Triasol sa, všetká tá bolesť ktorú nosil v srdci bola na ňom teraz vidieť. Z pohľadu ktorý jej vrátil chuť do života neostalo vôbec nič. Túžila odpustiť mu, ako mnohokrát predtým. Toto však bolo závažnejšie. Toto mohol byť kľudne ich koniec a mohol za to len on sám. Tak preto si sa rozhodol že klamať bude lepšie? Zvýšila na neho hlas a znechutene pokrútila hlavou. Ja... nestihol dopovedať. Nestihol sa ani poriadne nadýchnuť, keď na neho znovu naštvane vyštekla. Čo ty? Pozri sa na seba čo s teba ostalo. Ale čo ja? Prevrátiš mi život hore nohami, dovolíš aby som sa zamilovala do nejakého preludu a teraz mi to všetko vezmeš? Budeme mať dieťa preboha. Čo si vlastne myslíš? Dokončila a sklamane pokrútila hlavou.Zahanbene sklopil zrak a nasucho preglgol. Potom sa znovu na ňu pozrel a postavil sa. Myslel som si že môžeme byť šťastný, povedal a odišiel preč. Viki ostala sama sedieť na posteli a keď začula, ako Marek zabuchol dvere a odišiel, ľahla si na perinu a potichučky sa rozplakala.Zbohom priateľ môj, povedal Marek a s veľkou námahou sa usmial na Petra. Bojoval sám zo sebou, zo svojimi pocitmi ktoré ním zmietali. Kam ideš? Zase za Viki? Vyštekol Peter ale z Markovho pohľadu sa toho nedalo veľa vyčítať. No tak si bež, odvrkol Peter a úprimne mu opätoval úsmev.Marek zišiel po schodoch, nadýchol sa a ešte raz sa obzrel za nimi. Potom sklonil hlavu a opustil Pub. Kráčal tmavou uličkou, ruky skryté vo vreckách sa mu klepali. Nemohla však za to len zima, hlavnú rolu hrali nervy. Zastavil sa, do úst si vložil cigaretu a škrtol zápalkou. Oči sa mu zaligotali od sĺz, dnes po prvýkrát. A možno posledný.Peter sa akurát napchával čokoládou, ktorú dostal k dnešnej oslave. Vložil si jednu kocku do úst, pochrúmal ju a dôkladne zabalenú čokoládu si odložil do vnútorného vrecka na bunde. A zrazu mu začal vibrovať mobil. Dočerta, kto ma zas otravuje, pomyslel si a prevrátil očami. Veď tu bol každý, mohla to byť len mama alebo brat. Vytiahol mobil z vrecka a keď zbadal meno Monika, jasne žiariace na displeji, mierne znervóznel. Poobzeral sa vôkol seba, potom sa postavil a vybral sa von. Kam ideš? Zvolal za ním niekto z kamarátov.Musím si zavolať, pohotovo mu odpovedal Peter a pridal do chôdze, aby stihol zbehnúť dole.Došlaka, zanadával Peter keď vybehol von. Zadychčaný sa pozrel na mobil a pokrútil hlavou. Nestihol jej zodvihnúť, sklamane sa pozrel hore a na nose mu pristála snehová vločka. Kyslo sa pousmial a rukou si utrel nos. A práve vo chvíľi, keď sa chystal vrátiť hore za kamarátmi a už, už sa naťahoval rukou po kľučke na dverách, sa mu mobil rozvonil znovu. Bleskovo po ňom chmatol a zodvihol. Ahoj.Ahoj, prečo mi nedvíhaš? Odvetila mierne sklamaným hlasom Monika na druhej strane linky.Ále, oslavujeme a sme v Pube, tak som musel rýchlo utekať von a nestihol som ti zodvihnúť. Vieš, nejaký blb pustil hudbu tak nahlas, že by sme sa vôbec nepočuli, odvetil Peter.Irónia. Bol to práve on, kto pred nie viac ako desiatimi minútami nahádzal mince do Jukeboxu.Aha. Všetko najlepšie teda. Aj k tej maturite, tak si to nakoniec predsa dokázal, povedala Monika.Peter sa pousmial. Bol tak rád, že si na neho spomenula. Že nezabudla v tento dôležitý deň. Škoda, na chvíľu sa mierne odmlčal, škoda že tu nie si, dokončil zasneným tónom.Monika sa zamyslela. Usmiala sa a potom pokračovali vo svojom rozhovore.Ťažké kroky, ťažký dych, kamenná tvár a ľadový pohľad. To bol Marek Dunas, tak ako by sa pred istým časom ani on sám nespoznal. Prešiel cez námestie, mierne pripitý mieril za Viki. Ostávalo mu tak málo času a on musel byť s ňou. Musel ju pevne zovrieť v náručí, musel vedieť že všetko je v poriadku. Že ona a to malé, ktoré spolu čakajú sú v poriadku. Pridával na kroku a pozeral sa len pred seba. Snažil sa uniknúť zovretiu vlastnej minulosti. Len keby nemal takého nepriateľa. Ten čo sa nazýval čas...Peter sa vrátil hore ku kamarátom, privítali ho nadšeným hurónskym krikom. Sadol si a napil sa piva.Kde si bol? Spýtal sa Milan.Peťo, trochu života, odvetila Lucia a usmiala sa na kamaráta. Ten sedel zo zamyslenou tvárou. Nereagoval na slová kamarátov, načúval príjemným tónom hudby ktorá sa niesla celým Pubom. A presne vedel čo má urobiť. Znovu podvihol pohár a dopil ho. Potom sa otočil k Milanovi a odvetil. Myslím že je čas to urobiť.Čo? spýtal sa Ujo Žralok. Čo Peťo?Peter sa postavil a pozrel sa na kamarátov. Hneď budem tu, povedal. Aspoň že všetci už boli v tak dobrej nálade, že im jeho náhly odchod ani moc neprekážal. Kam ideš? Spýtal sa Milan. Ujco, musím si prečítať ten dopis. Markovi sa stalo čosi vážne a asi má strach mi to povedať do očí. Myslím... Peter sa odmlčal. Znovu mu vibroval mobil. Pozrel sa naň a zbadal že mu Monika prezvonila. Myslíš že je tam odpoveď na to, prečo sa Marek tak zmenil? Spýtal sa Milan. Peter mu odpovedal žmurknutím. Videl si čo má pod okom? Myslíš že sa len porezal pri holení? Pochybujem. Hneď budem tu, neutečte mi, dodal s úsmevom a rýchlou chôdzou opustil Pub. Marek si odomkol vchod a po tme rýchlo vybehol po schodoch. Odomkol si dvere od Vikiinho bytu a vošiel dnu. Aj tam bola tma, ako keby nikto nebol doma. Pozrel sa na vešiaky, Viki tam mala bundu, musela byť doma. Možno spí, pomyslel si Marek, vyzul sa a tackavo vošiel do izby.Opatrne pootvoril dvere, takmer zakopol a zbadal že mu cestu skrížil zajačik, ktorého Viki daroval. Zohol sa a pohladkal ho. Potom sa pozrel na postel, Viktória skutočne spala. Podišiel k nej, koženú bundu si prevesil cez stoličku a sadol si na postel, tesne vedľa spiacej Viki. Jemne ju pohladkal vo vlasoch a na líci. Len mierne zamrnčala a spala ďalej. Marek sa usmial, ale veľmi bolestne a po lícach mu stiekli slzy. Pred viac ako piatimi rokmi, sa tento človek zmenil. Ako ničivá sila hurikánu, sa jeho životom prehnala spŕška zlých udalostí. Všetko prežil. Všetko vydržal. Sklamali ho, zradili ale on šiel ďalej. Prišiel o ilúzie ale našiel človeka, ktorý zmenil jeho život. Viki... No sny sa rozplynuli do nenávratna, ako cigaretový dym, ktorý práve vyfúkol.Viki pootvorila oči a zbadala Markovu tvár. Ty si prišiel, odvetila pošepky. Chystala sa posadiť na posteli ale zastavil ju. Pšš, len kľudne lež, srdiečko. Znovu ju jemne pohladkal po vlasoch. Cigaretu držal dole, pri kolene. Ty fajčíš? Spýtala sa ho odrazu.Znervóznel, stlačil ju pevne v dlani, neznesiteľné pálenie ním ale ani netrhlo. Posadila sa a rozospatými očami sa na neho pozrela. Ty si pil, naštvane odvetila. Odvrátil od nej zrak. Postavil sa a druhou rukou si chytil popáleninu. Privrel oči a zaťal zuby. Vrátil sa k nej a pevne ju objal. Viem že sa hneváš. Viem prečo sa hneváš. Ale pamätaj si, že tu pre vás vždy budem, povedal zachrípnutým hlasom. Vtisol jej jemnú pusu na líce a rozplakal sa ešte viac ako predtým. Slzy mu stekali všade, po lícach, aj na svetlých pramienkoch jej vlasov. Prečo si to urobil? Spýtala sa ho. Chcel som aby sme sa mali lepšie. S tebou nám bude dobre, snažila sa ho upokojiť. Milujem ťa, povedala. Marek netušil, že to bolo poslednýkrát, čo tie sladké slová počul z jej úst. Prišiel som o prácu. Potreboval som peniaze, viac peňazí aby sme mohli vyžiť. Aby ťa tvoja mama nevyhodila. To som nesmel dopustiť. Viki sa od Marka odtrhla. Zazrela na neho a pokrútila hlavou. Postavil sa a zdesene sa na ňu pozrel.Musel jej povedať pravdu. Už nemal na výber. Prečo? Spýtala sa a zo slzami v očiach pokrútila hlavou. Prečo? Čo budeš teraz robiť?Marek odvrátil zrak aby sa o chvíľu na to znovu na ňu pozrel. Chcel sa jej pozrieť priamo do očí, ale od hanby nenabral odvahu. Všetko vyriešim, sľubujem. Zúfalé klamstvo. Nielen voči Viki, ale aj voči samému sebe. Nikdy si nasilu nechcel robiť nádeje. Teraz bol úplne stratený. Chceš to riešiť pitím? Spýtala sa ho. Zmizni.Viki, prosím ťa, odvetil a krútil pritom hlavou. Zúfalstvo ho úplne ovládalo. Ruky sa mu triasli. Pocítil pálenie v hlave. Také ako kedysi. V tejto chvíli si to ani len neuvedomil. Cítil inú bolesť. Priamo uprostred svojej hrude. Ďalšie výčitky, ďalšie zúfalé výkriky do tmy... Nevydržal pohľad na nešťastie v jej očiach. Pokrútil hlavou a ušiel. Navždy...Peter otočil nočnú lampu aby lepšie videl a sadol si na posteľ. Na monitore blikala správa od Moniky, napísala mu na internet, v tejto chvíli netúžil po ničom inom viac, ako troška si s ňou popísať. V ruke zvieral dopis od Mareka, ťažké pocity z tých slov sa ešte ťažšie čítali. Peter nechápavo krútil hlavou a potom si spomenul na večer, keď mu Dominika povedala pravdu. Teraz vedel že to bola pravda. Dlaňou si prikryl ústa a snažil sa zahnať nepríjemný pocit, ktorý sa mu rodil až niekde na dne žalúdku. Zaslzili sa mu oči a odvrátil zrak od toho dopisu. Pozrel sa na monitor. Nebola to správa od Moniky, len si ho ktosi neznámy pridal do kontaktov a napísal mu. Peter tomu nechcel venovať pozornosť, už sa chystal že to zruší a sám napíše Monike, no nakoniec mu zrak predsa len spočinul na tej správe. Odtiahol si ruku od úst a zarazene sa pozrel na monitor. Prekvapený výraz v jeho očiach striedalo zdesenie. A potom to z neho vyhŕklo. Čože?