The Game S02E11 Keď sa preborí ľad

Vo svojich krátkych životoch stretneme skutočne len veľmi málo dobrých ľudí, takých ktorých pokojne môžeme nazvať priateľmi. Keď som prvýkrát kráčal chladnými uličkami, z jasným cieľom mojej cesty, asi som takých „skutočných priateľov“ postrádal. A cieľ zmizol, cesta sa stávala čoraz dlhšou a dlhšou. A z nimi mizol aj človek, ktorým som kedysi býval...Marek kráčal dole ulicou. Do príchodu vlaku neostávala viac než len polhodina, cieľ jeho cesty sa však mal zmeniť. Len sťažka dýchal, oči mal vlhké od sĺz, zahmlený pohľad nešťastného človeka. To, čo sa ešte pred nedávnom zdalo ako najlepšia možná voľba, sa ukázalo ako najväčšia chyba v jeho živote. Konečnou bodkou za vetou sa stala telefonát, ktorý mu bol pred malo chvíľou adresovaný. Telefonát ktorý všetko zmenil. Ktorý uťal posledné, voľné konce, ktorý to všetko poslal do horúcich pekiel. No on neveril, tak ako jemu neverila ona. MMS správa ktorú následne na to dostal, zabila posledný klinec do rakvy. Zomrel Marek Dunas. Zomrelo to, prečo ešte žil.Peter dorazil domov a len sťažka sa zviezol na posteľ. Ľahol si a po tme len tak nemo, bez určitého cieľu pozeral pred seba. Chcel to len ukončiť. Nie však takto. A predsa to ukončil.Až teraz si naplno uvedomoval, ako moc pre neho Marek Dunas znamenal. Ako pre neho znamená. Uvedomil si, že jediná cesta ako všetkému porozumieť, je prečítať si dopis ktorý mu Marek nechal. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, pomyslel si a pokrútil hlavou. Pozrel sa na nočný stolík, dopis od Mareka stále pretŕčal spod klávesnice. Len aby to nebolo posledné, čo mu Marek kedy povedal. Modlil sa za to, aby toto všetko nebola pravda. Ale ako sa čoraz viac približoval rukou k ešte stále neprečítanému listu, čoraz menej tomu veril, čoraz viac sa všetko stávalo skutočným. Až ho nakoniec chytil do rúk a predsa len otvoril. A to čoho sa najviac bál, sa práve stávalo skutočnosťou. Peťo.Netuším ani kde poriadne začať, ale jedno viem určite, kde toto všetko skončiť. Posledné obdobie v mojom živote nebolo najlepším, ved ty to sám dobre vieš. Potom ako som stretol moju Viktóriu, začal som veriť vlastným snom. A to bola chyba... Viki je tehotná. Čoskoro sa stane mamou, no a ja otcom. Viem, bol to rovnaký šok pre mňa, ako je teraz určite pre teba. No a ty dobre vieš ako som na tom. Musel som niečo spraviť. A ono to nevyšlo. A ublížil som niekomu, kto mi chcel len pomôcť. Teraz, keď píšem tieto slová, nie je mi všetko jedno. Myseľ mám však čistú, viem že najlepším riešením bude, keď zmiznem z vašich životov. Inak mi nedajú nikdy pokoj, inak nikdy nebudete v bezpečí. Povedz Viktórii že ju mám skutočne rád. A verím tomu, že aj ona mňa, niekde v malom kúsku svojho srdca. Mrzí ma, že neuvidím svoje dieťa, mrzí ma že utekám, ale nechcem aby ste si o mne mysleli, že tak činím z čistej zbabelosti a strachu postaviť sa pravde tvárou v tvár. Nemám na výber, inak sa nikdy nič nenapraví. V najbližších dňoch je viac ako pravdepodobné, že ťa budú otravovať podivný ľudia. V žiadnom prípade im nesmieš povedať o Viki a už vonkoncom nie o tom, že je tehotná. Je mi len ľúto že sme sa nemohli rozlúčiť normálne, ale aspoň som videl ako si sa dopracoval k tomu, čo si najviac chcel. A verím tomu že aj ten posledný nedostatok sa dá dokopy. Že raz stretneš niekoho, kto ta bude mať skutočne rád. Aspoň tak veľmi, ako som mal rád ja teba, priateľ môj. Nikdy nezabúdaj, nikdy neprestaň kráčať za svojím snom. Len nech sa pod tebou nepreborí tenký ľad, tak ako sa to stalo mne samotnému. Zbohom...Peter položil list bokom a zamyslene pozeral pred seba. Privrel oči a keď ich znovu otvoril, mal ich zaslzené. Nikdy v živote by ho nenapadlo že to takto bude musieť skončiť. Neveril tomu. Ale najhorší pocit mal aj tak s dvoch vecí. Najme s toho čo spravil, sklamal ho, urobil presný opak a teraz bolo viac než isté, že Markov plán nevyjde a Viki ublížia. A všetko len vďaka jeho zbrklosti. A zbabelosti za ktorú sa teraz nenávidel. Musel niečo spraviť. Musel im pomôcť. Aj kvôli tomu, čo mu tej noci povedala Dominika. Postavil sa a zhlboka nadýchol. Sňal si dolu okuliare aby si mohol utrieť slzy. Potom si ich znovu nasadil a pozrel sa do zrkadla. Nákladný vlak rýchlo prefrčal cez železničnú stanicu. Marek postával na peróne, vôbec mu nevadil silný vietor bičujúci jeho strhanú tvár. Nevadilo mu nič, ani prudká bolesť zubov a nedostatok spánku. Myslel iba na jedno, dostať sa konečne do toho vlaku a dúfať v to, že vyláka vlka za sebou. Ak mal niečo ukončiť, musel v tom byť aj on. Mal veľký strach, aby Dominiku vraždu nehodili na neho. Ak sa už dozvedeli že stále žije, bolo viac než jasné že po ňom pôjdu všetkými dostupnými prostriedkami. Mal strach o Viki. No dobre vedel že jej pomôže len tak, že bude od nej čo najďalej. Raz sa možno vráti, uvidí svoje dieťa a znovu pevne zovrie svoju lásku v náručí. Znovu sníval. Aspoň posledný sen mu ostával. A slzy stekali dolu po lícach. Cítil všetku tú bolesť, tú nezmyselnú trpkosť toho, čo sa mu stalo. A vinil s toho všetkého len seba. Mal veci nechať tak, volne plynúť aj keby boli zlé, možno by sa vyriešili. Tak ako kedysi, keď mal problémy s políciou. Myslel si, že sa už nikdy nič nenapraví a potom predsa. Jeden šerý a tichý večer a ono to predsa prišlo. A teraz, teraz mu ostávalo len jediné. Zo všetkým skoncovať. Skončiť zo svojím starým životom, no žiť ďalej zo svojou bolesťou. Čakal na vlak a v hlave mal stále myšlienky na svoju Viktóriu. Tá fotka, ktorá mu prišla všetko pochovala. Dávno bola preč ich čistá láska, cítil len číru zlosť. Na tej fotke bola Viki s iným chlapom a robili spolu veci, s ktorých sa Markovi robilo zle. S ktorých mu vrela krv v žilách. Túžil zmiznúť. Aj tak za to všetko mohol len on sám. Vedel že jej už nikdy nevysvetlí celú pravdu, už nikdy nepochopí prečo to urobil. No musel ju ochrániť, aj keď sa ho zmocňovalo číre zúfalstvo. Peter kráčal ako o preteky, studený vietor mu nepríjemne sťažoval cestu. Nemohol sa Markovi dovolať, nemohol sa s ním nijako spojiť. Mieril preto k nemu domov, aj keď nedúfal že by ho tam mohol nájsť. Stále tu bola jedna vec, ktorej sa snažil Peter zabrániť najviac. To prečo súhlasil s tým, aby sa dostali k Marekovej priateľke. To čo ho zožieralo zo všetkého najviac. Jeho vnútorný boj nevyrovnaných citov. Monika. Všetko len kvôli nej. Peter kráčal ďalej, pridával na kroku aj keď už nevládal a pichalo ho v boku. Vedel že bojuje s neporaziteľným nepriateľom, ktorým bol čas. Musel však napraviť to čo sa ešte dalo, musel ukončiť túto hru za Marka. Láska sa však zmenila v čiernu a zlú vílu. A Peter sa zmenil tiež. Viki ležala na chladnej zemi, triaslo ju od zimy a niekoľkokrát sa povracala priamo pred seba. Bolo jej úplne jedno že leží na vlastných zvratkoch, v príšernej špine a zime, bolo jej vlastne jedno už úplne všetko. Potom ako sa dozvedela pravdu o Markovi, pochytila ju zlosť. Musela si svoju zlobu vybúriť, musela sa snažiť zabudnúť no nešlo to. Spravila chybu že súhlasila s tým, aby išli spoločne s Olegom von. Nakoniec sa stretli, napriek stavu v ktorom bola čosi vypili a celý večer sa snažila nemyslieť na Marka. Oleg sa ukázal ako príjemný spoločník nielen v práci. No stále sa jej zdal akosi zvláštny. A teraz vedela pravdu. Naletela a tvrdo pykala. Oleg nastúpil na to miesto len preto, aby mal všetko súvisiace s Markom Dunasom pod plnou kontrolou. A aká mohla byť lepšia záruka, než bola jeho priateľka? Osoba, na ktorej mu tak záležalo. A potom sa všetko zvrtlo. Prišiel akýsi muž, povedal im všetko čo o Markovi vedel a čisto ju zapredal. Oleg ju potom znásilnil, pchal jej to do úst dovtedy, kým sa takmer nezadusila vlastnými zvratkami. A zatiaľ to fotili. A jej bolo viac než jasné prečo. Nemohla sa postaviť na vlastné nohy. Nenávidela samú seba. Keby tak vtedy Markovi verila. Nič s toho by sa nemuselo stať. Keby ho aspoň mohla varovať. No pochybovala o tom, že ho ešte niekedy uvidí. Že sa ešte niekedy v živote dostane z týchto sračiek. Celý svet sa zmenil. A všetko pohltila temnota...Peter sa pozrel na mobil a pokrútil pritom hlavou. Brada sa mu rozochvela a len veľmi ťažko dýchal. Až teraz si uvedomil svoju chybu. Nemohol Marka nájsť. Musel však pomôcť aspoň tým, ktorých do toho nešťastne zatiahol. Vytočil Monikine číslo. Prosím, prosím zodvihni, opakoval pošepky, opretý o stenu pri Markovom vchode. A na druhej strane linky predsa niekto mobil zodvihol. Monika?! Vyhŕklo z Petra až ním celým šklblo.Peťo? Peťo, stalo sa niečo hrozné, odvetila roztraseným hlasom. Počul jej plač a pocítil neskutočnú nervozitu. Čo sa stalo? Spýtal sa nesmelo a celé telo mu zalievala horúčava.Palo. Ublížili mu...Medzinárodný rýchlik 505 Karel Gott, príde na koľaj 3...Marek zodvihol zrak. Pretrel si unavené a opuchnuté oči a prehodil si cez plece batoh. Je čas, pomyslel si a vybral sa k nástupištu. A každým krokom sa cítil ťažší a ťažší...Marek sa strhol. Otvoril oči a len ťažko si zvykal na tmu, ktorá panovala všade vôkol neho. Dlaňou si utrel prepotené čelo a lapal po dychu. Keď sa po chvíli dokázal mierne zorientovať, rozpoznal miesto na ktorom zaspal. Sedel vo vlakovom kupé, úplne sám a potemnelá krajina za oknom rýchlo ubiehala preč. Rovnako ako on. Opatrne si oprel hlavu a založil si ruky. Bola mu zima, cítil sa unavený a len s kamennou tvárou sledoval ubiehajúcu cestu. Mieril preč, no vedel že samému seba utiecť nedokáže.