Vyjednávač

Typické Bratislavské ráno. Zbesilý hukot všadeprítomných áut. Hlučná mestská doprava, dážď, špinou presiaknuté uličky. A v jednom takom aute sedím ja. Chlapík po tridsiatke z čiernymi, nagélovanými vlasmi a v dlhom, čiernom kabáte. Sedím tam ja a čakám ako hladovejúci vlk na svoju ďalšiu obeť. Ja som Ján Karter. A dážď padá a padá. Sedem tridsať ráno. Niekto prechádza cez ulicu. Len niekto obyčajný, ktorého život patrí k tisíckam, ba čo, miliónom podobne nezaujímavých osudov. A predsa visí na vlásku. Tak ako ten môj. Mám poslanie. A čakám. A čakám....Ubehlo sotva desať minút. V aute vyhráva skladba od Duran Duran, ktorú mám nastavenú ako zvonenie. Tie veselé tóny ma iritujú. Je to absolútna irónia osudu. Nestíham zodvihnúť. Sedem tridsaťsedem. A znovu sedem. Ach to prekliate číslo ktoré vraj znamená šťastie. Sedem výstrelov. Posledné čo dnes ráno počujem. Nasleduje tma a potom moment ticha. A za ním čosi, čosi čo som dnes už počul. Dopady mrazivých dažďových kvapiek. Ach ako mi to len lezie na nervy. Možno stačilo tak málo a všetko by bolo inak. Upadám do bezvedomia a so mnou aj celý svet. Sotva vyšlo slnko a znovu som videl len jediné. Vlastne nič. Len všadeprestupujúcu tmu. Nič viac než tmu...Nazvať to prológom k niečomu zďaleka väčšiemu? Sotva. Len sa v spomienkach vrátim tam, kde to všetko vlastne začalo. Severná Vrbica. Liptovský Mikuláš. 1985. Pre neprestajnú bolesť zubov som sa poriadne nevyspal už takmer tri dni. Bolesť ma nenormálne vyčerpávala, občas som sa cez deň prichytil ako sa sotva udržím na nohách, oči mi bolestne klipkajú a nemôžem sa ubrániť nutkavému pocitu ísť si ľahnúť a konečne sa poriadne vyspať. Proste to nejde. A cez noc nič. Ležím si tak na posteli a upieram zrak na potemnelú povalu. Som sám v detskej izbe, na ktorú som si ešte celkom nedokázal zvyknúť. Do tohto paneláku sme sa prisťahovali len prednedávnom, predtým sme bývali spoločne zo starkými na dedine. Ruku si opieram o radiátor tak dlho, až som celý rozhorúčený. Aspoň na chvíľu tak nevnímam bolesť zubov ale niečo celkom iné. Začervenanú opuchlinu na ruke. Som popálený, no vždy je to lepšie ako tie ústne útrapy. Pripadám si ako v stredoveku. Doslova. Aj tento panelák vyzerá skôr ako starý hrad, než novostavba. Rolety nemám zatiahnuté a tak z veľkým záujmom sledujem svetlá z vonku, ktoré dopadajú na chladné steny. Je to také zvláštne a záhadne zároveň. Najme tie predstavy ktoré pritom mám. A vonku, tam kdesi za oknom padá z ružovkastej oblohy v tých najhustejších dávkach sneh. Vstávam z postele a bosými nohami sa dotýkam ľadovej podlahy. Ešte nekúpili koberec, však pred výplatou sa ani niet čo čudovať. Matka robí za pokladňou v jednom malom obchodíku na dolnom nábreží, no a otec? O tom bude lepšie pomlčať. Rodičov si človek nevyberá. Prechádzam k preskleným dverám od balkónu, zhlboka dýcham a z otvorenými ústami sledujem sneženie. Tak krásne, tak romantické. Sú veci nad ktorými neprestane žasnúť nech ste akokoľvek starý...To dobre viem, pošepky som odvetil a postavil sa. Hnijúce telo ležalo na mokrej ceste, na jeho postupne tuhnúce záhyby dopadal dážď. A hoci by ste nad tým pokrútili hlavou, pri pohľade na toho úbožiaka som sa dnes prvýkrát usmieval. Sám neviem prečo. Možno z dobre vykonanej práce. Zasúvam zbraň do puzdra pripnutého na opasku a všetko to zakrývam pod koženou bundou. Predsa je však niečo, čo sa nedá len tak jednoducho zakryť. Moja tvár je kamenná. Môj pohľad však nie. Brána do duše je naším zrkadlom. Tam neschováte nič. Pred nikým. Ani ja. Som Ján Karter. A robím svoju prácu.