Vyjednávač S01E02

Obraz druhý. Proti zaškatuľkovaniu spoločnosťou občas nič nespravíte. Vlastne takmer nikdy. Podobne som na tom býval aj ja. Spomeniem taký príklad. Možno vám bude trochu povedomý. Cesta zo školy. Zima 85. Malý Janko si kráča, spokojne sa pritom usmieva, teší sa domov. Slnečné lúče malebne dopadajú na biely sneh, čo pokryl celú krajinu. A odrazu sa všetko zmení. Elán opadá, úsmev strieda mrzutá tvár. Padajúca k zemi, lapajúca po dychu. Schytal som peknú ranu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bratislava. 22.12.2009. 10:16Sedím v aute a premýšľam. Pri otvorenom okne si poťahujem z drahej cigarety, dym voľne vyfukujem pred seba. Cítim sa v pohode? Ale kdeže? Všetok ten fajn pocit čo som mal z „dobre vykonanej práce“ kamsi opadol. Počujem monotónny zvuk klopkajúceho dažďa, striedaní s rytmickým tlkotom môjho vlastného srdca. A mám ešte vôbec srdce?Telefón. To otravné drnčanie ma bleskovo katapultovalo naspäť do reality. Zdvíham a očakávam čo bude nasledovať. Prosím tu Karter, veľmi sucho sa predstavujem. V linke čosi zachrapčalo. A potom sa ozval chladný Malčanského hlas. Tak ako? Bol ochotný pristúpiť na naše podmienky? Nie. Musel som stanoviť vlastné, odvetím chladne. Počujem ako chvíľu ticha strieda Malčanského protivný smiech. V poriadku. Len dúfam že to prebehlo ako vždy. Sú ťažké časy Janko, neprajem si mať teraz nejaké ťažkosti.Zamyslím sa a s kamenným výrazom v tvári chvíľu mlčím. Telefón priložený tesne pri uchu, dohorievajúca cigareta zastrčená v kútiku úst. A hľadám odpoveď, vo svojom vnútri sa predieram podobne, ako tí ľudia tam von v tom otravnom dážďi. Pomedzi kvapky. Pomedzi myšlienky.Ako vždy. Ešte sa ozvem, odvetím napokon a chystám sa zložiť. Nestihnem. Rázne odvetí.Nie, to ja sa ozvem. Potom počujem už len opakovací tón. Skladám telefón a zasúvam ho do priečinku v palubnej doske. Zahadzujem ohorok cez otvorené okienko a dupnem na plyn. Auto uháňa. Mierim na diaľnicu, von z mesta. Potrebujem sa čím skôr zbaviť materiálu. A odobrať vzorku. Roztrasenými dlaňami sa snažím podopierať na mrznúcej ceste. Nedarí sa mi obrátiť, len ťažko zbieram posledné sily na nádych. V ústach cítim sladkastú príchuť čerstvej krvi, pred očami sa mi množia modré fľaky. Mám chuť plakať. Ale veď chlapi neplačú.Dúfam že ti stačilo magor! Počujem ich krik a opičí smiech. Bolí ma z nich hlava. No nemám dostatok síl. Nie fyzických, ale chýba mi odhodlanie na to, aby som sa im dokázal postaviť. Áno, aj ja poznám strach. Ležím na bruchu, mrznem, ale bránim sa plaču. Až kým nepocítim ďalšiu tupú bolesť. Dostávam silné kopance, prevrátim sa na chrbát a pociťujem odporný pľuvanec ktorý mi dopadá priamo na tvár. Rozplačem sa. No to je magor. Pozrite sa na neho! Kričí jeden z nich a nešetrí ma. Znovu udiera nohou a mokrou topánkou ma trafí pod oko. Zbabelec, ktorý si vybíja svoju slabosť na bezbrannom. Až kým ich nezbadá nejaká žena. Kričí na nich. Počujem jej nahnevaný, ale sladký hlas. A to ako kričia a utekajú preč. Ostávam ležať na zemi a trasiem sa. Otvorím oči až keď pocítim dotyk jej jemnej ruky. Som v hustom poraste. Kdesi za Bratislavou, ani neviem poriadne kde to je. Auto som odparkoval na malej čistinke, neďaleko odtiaľto. Tečie tu potôčik. Nie je moc veľký, ale zato hlboký a jeho voda je natoľko mrazivá aby z nej človeka pri jedinom dotyku rozboleli všetky kosti. Ja sa však dotykom nebránim. Porcujem to, čo zostalo z toho tela. Vyťahujem zopár vzoriek, tak totiž voláme kúsky tela, ktoré sa rozpošlú ďalším potencionálnym klientom. Využijeme všetko čo sa využiť dá. Nezastaví nás nič. Ani mňa, napriek tomu že sa mi robí zle. Podpaľujem telo, musím to stihnúť do stmievania. Oheň horí, mŕtvola odporne praská. Smrad zakrývam vodou z potoka. Tu ho nikto nenájde, ani lesná zver. Moje sebavedomie je možno nezdravé. Možno aj tá voda ktorú kľudne pijem a umývam si ňou špinavú tvár.Keď sa zotmie vraciam sa k autu. Začal som ráno a už je takmer osem hodín večer. Otváram si ťapku z lacnou whisky a zapálim jednu Mallborku. Ako ten čas letí.Neveril by som tomu, že je to už tak dávno. Dodnes si pamätám jej tvár, jemné krivky tela, príjemný hlas. Obyčajná okoloidúca žena, ktorá mi vtedy pomohla. Trinásťročný chlapec, šikanovaný svojimi spolužiakmi. Obyčajný „drbko“ z hrubými rámami na nose, na rozbitom nose. Pousmievam sa nad tými spomienkami. Pomohla mi na nohy, úplne cudziemu chlapčisku. Bývala v rodinnom dome, neďaleko základnej školy ktorú som navštevoval. Volá sa Irena, ako neskôr zisťujem. Má tridsaťpäť, jej manžel pracuje ďaleko a niekedy sa nevidia hrozne dlhý čas. Nemá deti, keď nie je v práci trávi čas úplne sama. Deti má ale veľmi rada, preto mi pomohla. Nemá rada keď sa niekomu ubližuje. Chce zavolať mojej mame ale zakážem jej to. Nechcem aby sa na mňa doma hnevali. Zmaľovali by ma možno ešte viac ako tí blbci pred školou. Ach Irena ako rád na teba spomínam. Nemala si rada krutosť. Keby si len tušila kto vlastne bol tvoj manžel. A kým sa stal tvoj milenec.

Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu