Vyjednávač S01E03

Ale to je už dávno preč. Fakt dávno. Teraz sedím v aute, ľavú ruku mám prehodenú cez volant a premýšľam nad dnešným dňom. Nad tým čo mi teraz ponúka neopísateľné pocity. Niečo z úplne iného súdka, čo by len málokto dokázal pochopiť. Len málokto však robí to čo ja. Len málokto, teda vlastne skoro nikto to nechápe. Tie pocity čo mám. Dáva mi ich moja práca. Moje poslanie. To čím si zarábam na živobytie. To s čím sa „túlam“ životom. Tak ako nikdy predtým, tak ako nikdy potom.Liptovský Mikuláš. Zima 2009. Sídlisko Vrbica Sever.Mladé dievča sa opieralo holými rukami o chladný balkón. Hlavu mala volne položenú na rukách, dlhé pramienky hnedých vlasov jej zakrývali tvár, ťahajúc sa pritom dole ako popínavá rastlina. Mala pocit že zadrieme, aj keď bolo skoré ráno. Vietor jej fúkal do vlasov, dvíhal ich a striaslo ju od zimy. No čakala, čakala kým ho uvidí.Čierne Audi prudko zabrzdilo na klzkom povrchu a vystúpil z neho muž v čiernom obleku. Nech bol akokoľvek elegantný, strhaná tvár prezrádzala únavu. Vytiahol kľúčik od zapaľovania, obtočil si ho okolo prstu na ktorom obvykle nosieval obrúčku a hlavu si oprel o druhú ruku. Kdesi v ďialke za ním vychádzalo slnko, červený kotúč začínal pomaly osvetľovať zamrznutú krajinu. Muž v aute sa zamyslel. Len na moment mu prišlo ťažko. Len na moment a potom vystúpil. Zrakom zablúdil po oknách paneláku výšiaceho sa nad ním a potom sa konečne usmial. Zbadal svoju dcéru na balkóne. Nevedel sa dočkať domov. 1985.Bol som mladý chlapec. Aj napriek tomu som kráčal domov tak ťažko, podobne ako nejeden dôchodca o paličke.Na dnešný deň však tak skoro nezabudnem. Vlastne nikdy nezabudnem. Dostal som poriadnu nakladačku, zajtra ju môžem čakať znova ak nie ešte horšiu. V škole som každému na smiech, ani sa však nečudujem. Bojovať proti utkvelým predstavám a zaužívaným názorom a zvykom, je niekedy ťažšie ako hlavou prebúrať betónový múr. Dnes som však prežil aj lepšie veci. Jeden múr skutočne padol. Z milej paní sa vykľulo niečo viac, teraz sa mi zdala ešte milšia. Ani som si poriadne neuvedomoval čo som to dnes vlastne prežil. Zakoktávali sa mi aj myšlienky. A nohy som tak ťažko ťahal za sebou. Už nech som doma. Alebo radšej s tou milou paní.Oci! Skríkla Kristína a rozbehla sa cez chodbičku aby privítala otca. Dlho ho nevidela a tak sa doslova na neho vrhla. Pevno ju objal a pobozkal na čele. Usmiala sa na neho. Konečne som doma, pomyslel si Ján. Dcéra ho zaviedla dnu, zatvorili dvere a vošli do kuchyne. Len si vyzul topánky a aj v obleku a dlhom kabáte si sadol na stoličku. Kristína mu okamžiťe začala hriať kávu a ústa sa jej nezavreli. Spokojne ju sledoval, vlastne ho nepustila ani k slovu. Nevadilo mu to, bol rád že je konečne doma, že vidí že je v poriadku a on sám si môže oddýchnuť. Sklonil zrak a zbadal že sa mu trasú ruky. Pevne ich spojil poprepletanými prstami a priložil k strnisku na brade. Tak aká bola cesta z Bratislavy? Spýtala sa ho odrazu dcéra a s úsmevom mu podala šálku teplej kávy. Tri lyžičky kávy, jeden cukor. Tak ako to máš rád.Chcel sa usmiať. Jej otázka ho ale zaskočila. A ruky sa mu triasli ďalej. Janko, ahoj! Zodvihol som zrak a usmial sa na mamu. Akokoľvek som sa snažil, vlastne mohol snažiť, ona si to všimla. Čo to máš?Monokel pod okom a ohnutý rám na okuliaroch sa nedal prehliadnuť. Navyše ak mama na mňa vždy dávala dobrý pozor. A potom sa ku mne zohla. Zamračene si ma prezerala, jemne mi prešla po boľavom líčku. Ten dotyk bol zaujímavý. Úplne odlišný ako dotyk Irenky. Začínal som vnímať inak, vďaka nej. Ako nikdy predtým. Ako nikdy potom. Zhlboka som sa nadýchol ale ďalšia mamina reakcia mi zobrala akékoľvek ilúzie. Tá facka prišla nečakane. A bolela ešte viac ako kopance tých magorov spred školy. Doslova mi jednu vylepila, až sa mi ofina nadvihla a prišlo mi do plaču. Následne ma však objala a rozplakala sa. Zvierala ma v náručí a ja som pozeral do prázdna. Bez jediného slovíčka. Bez známky akýchkoľvek citov. Proste som len stál a nechával sa unášať na vlnách druhých. Po prvýkrát v živote. A žiaľ nie poslednýkrát, odvetil Kristínin otec a odhryzol si z jablka. Kristína sedela oproti nemu za kuchynským stolom a nemo sa na otca pozrela. Tie jablká sú staršie ako týždeň, odvetila odrazu z kyslím úsmevom. Práve v ústach prežúval jeden kúsok. Pripadali mu dostatočne šťavnaté a tak len mykol plecom naznak toho že mu to nevadí. Kristína však nebola nadšená jeho slovami. Povedal že to nebude poslednýkrát. Teraz ho nevidela celý mesiac, čoskoro zas odíde a možno ešte na dlhšie. Dobre si však uvedomovala že sú na všetko len oni dvaja. Potom ako ich opustila mama, nemohol si otec vyberať. Ja som stále študentka, na brigádach sotva zarobím aby som mala niečo pre seba. Aj keď mi otec chýba, nesmiem mu v tom brániť. Položil jablko bokom a pozrel sa na hodiny. Dám si sprchu, prezlečiem sa a potom sa môžeme rozprávať ďalej, trébars pred telkou, dobre? Spýtal sa jej a ona len mlčky, prikývnutím hlavy súhlasila. Usmial sa na ňu a odišiel. Znovu som ostala sama. Aj keď len na moment. Slnko vonku už vyšlo, z oblohy padali jagavé snehové vločky. Krásny deň predomnou. Opieram svoju hlavu o okno a sledujem sneženie. Aj také maličkosti ma dokážu fascinovať, taký jemný a predsa výrazný kontrast z bežnou realitou. Otec odišiel iba na moment a keď je tu, ani chvíľku mi nechýba ako keď je práve preč za prácou. Možno som si zvykla. Som predsa už veľká, mám sedemnásť. Som Kristína Karterová. A samota mi možno vyhovuje viac. Ďalší deň predomnou. Bez veľkých debát odchádzam do školy, sneh mi pod nohami vŕzga rovnako ako včera, nezamýšľam sa nad hlúposťami a ani nad tým čo ma dnes čaká. Jediné na čo neprestávam myslieť je ona. Poprvýkrát viem čo je to láska. Ako sa dokáže vryť pod kožu, ako ťažko ju človek strávi a predsa sa jej nechce zbaviť. To čomu by som nikdy neveril, o čom som predtým vôbec nesníval sa stalo skutočnosťou. A ja som svoju lásku nechcel stratiť, preto som o tom nikomu nepovedal. Kráčam, kráčam po rovnakej ulici ako predtým. Škola je už tak blízko a ja predsa len pocitujem strach z toho, čomu budem čeliť po včerajšku dnes. Čakám ďalšie údery, ďalšie chladné farbičky pod moje boľavé oči. Ale odrazu sa cuknem. Zastanem na mieste ako cínový panáčik, ani nežmurknem len zhlboka dýcham pri pohľade pred seba. Oči mi klipkajú, neverím vlastnému zraku. Pár metrov predomnou stojí Irenka. Z úsmevom na mňa čaká, kýva mi. Rozbehnem sa, utekám ako pojašený aby som bol čím skôr z ňou. Objímem ju no ona sa tomu bráni. Nechce aby nás hocikto uvidel. Len ma jemne pohladí po líci a volá ma so mnou. Súhlasím, slovíčko áno zo mňa vybehne skôr, ako na to vôbec pomyslím. Znovu ju nasledujem, kráčam z ňou preč. Niekde z ďialky počujem školské zvončeky a srdce mi buši od strachu. Prvýkrát idem poza školu. Prvýkrát robím niečo skutočne zlé. No Irenka ma láka. A ja neviem tomu lákaniu odolať. Tak ako včera, tak aj dnes. Tak ako vždy potom. Snívam z otvorenými očami, nevládzem z dychom. Znovu sa vnáram do červenej izby našich tajomstiev. Ja a ona. Náš svet. Ktorý možno nikdy nemal byť taký krásny ako v ten jediný moment. Možno všetko mohlo byť inak, no osud sa oklamať nedal. Potôčiky teplej vody mi stekajú po tele. Moje telo je samý sval, samá šľacha. Napriek tomu ako mocne vyzerá, je v ňom hrozne veľa slabosti. Na hrudi mám niekoľko hlbokých jaziev, pár ďalších na chrbte. A ruky o tých ani nehovorím. Tie si vytrpeli viac než dosť. Odvrátim sa od zrkadla, odvraciam sa aj od vlastných myšlienok. Ticho je odrazu prerušené šumom vody dopadajúcej na moje telo. Ticho však naruší aj niečo celkom iné, načo môj sluch v ten moment nestačí.