Žiaľ, pochod nedopadol vôbec slávne. Celá akcia iba ukázala, aký je náš národ slovenský ešte stále primitívny a neskutočne netolerantný. V akože demokratickej krajine, v ktorej žijeme, ešte väčšina ľudí nie je schopná akceptovať čosi, čo sa inde vo svete berie ako normálna vec. Áno, je pravdou, že katolícka cirkev niečo ako homosexualitu rázne odmieta, ba považuje ju za niečo choré, áno je aj rovnako pravdou, že v našej krajine prevláda práve toto vierovyznanie.
Jedna vec je názor, na ktorý má každý človek právo, druhá a tá najpodstatnejšia je konanie. No a to čo sa dialo v uliciach Bratislavy nemá obdoby – aby niekto ohrozoval prítomných hádzaním kameňov a útokmi slzným plynom, tak to považujem za choré. Akokoľvek sa Slovensko tvári vo svete vyspelo, na úrovni a pokrokovo, akokoľvek sa pcháme do riti skutočne právoplatným krajinám Európskej únie, znalosti niektorých našich občanov nedosahujú ani priemernú úroveň žiakov základných škôl kdesi v Tanzánii. Prečo sa to ale deje? Prečo sú niektorí ľudia natoľko neinformovaný o tom, že homosexualita je rovnako prirodzená ako heterosexualita, že sa nejedná o žiadnu úchylku, chorobu ani nič podobné proti prírode?
A tak si znovu kladiem otázku. Kto je vlastne normálny a kto nie je? Tie vymleté opice čo sa hlásia k neonacizmu, nepoškvrnený svätuškári z úžasnej katolíckej cirkvi, ktorí sa na niečo vlastne len hrajú a pritom len cielene fanatizujú masy ľudí? Alebo ľudia, ktorí nemôžu za to, že inklinujú k rovnakému pohlaviu, lebo sa tak prosto narodili?
Nie, nechcem sa nikoho zastávať. Komunita homosexuálnych ľudí patrí aj na Slovensku, rovnako tak ako v celom svete, k menšine. Hovorí sa o 4 percentách z obyvateľstva, aj keď ich samozrejme je viac, len majú strach sa k svojej orientácii priznať.
Hovoríme o menšine. Každá menšina sa snaží poukázať na seba už len z prostého dôvodu, že ich je málo a sú iní. Snažia sa získať rovnaké postavenie a práva v spoločnosti, ako každý iný človek. Homosexuálne orientovaní ľudia sa od nás „normálnych“ až tak moc nelíšia. Ba boli aj prípady, keď práve gayovia či lezby patrili k najväčším osobnostiam v histórii – keďže homosexualita nie je nič nové, existuje prakticky od začiatku ľudstva a dokonca už bola zistená aj u zvierat!
Jediný rozdiel medzi nami a nimi je v orientácii. Áno, niekomu sa gayovia môžu vidieť ako prihriate padavky, čo sa o seba starajú viac než ženy, namiesto piva si dajú kakavko s maršmelou a sú to perverzní úchylovia. Lezby sú zas označované za trafené a škaredé ženské, ktoré nikto nechcel, tak sa „špinia“ medzi sebou.
Keď astronaut Taylor havaroval na neznámej planéte a našiel tam žiť len opice, tie opice sa pozerali na ľudí ako na niečo iné, odporne zvrátené. Viem, išlo len o film, ale jeho myšlienka sa mi do tohto článku mimoriadne hodí. Na niečo iné – neznáme, sa hneď pozeráme ako na zlé.
Úchylnosti, zlé skutky či extravagancia však patria k častým vlastnostiam aj u heterosexuálnych ľudí. Keď spraví niečo zlé heterák, je to hneď drsný zločinec. Akonáhle spraví niečo zlé gay, nenazvete ho inak ako buzeranta.
Gayovia sú v očiach „normálnych“ chlapov zženštilé trosky so širokými zadkami. Sú úplne iní, úchylní, vadní a neviem ešte akí. Priznám sa, ten istý názor som mal aj ja. No len dovtedy, kým som nezistil jednu závažnú vec – že homosexualita sa priamo týka aj môjho života.
No a teraz po prečítaní predošlej vety niekomu menej trpezlivému a rovnako zadubenému ako ľudia, ktorí vystrájali na a po Dúhovom pochode napadne, že som buzerant. Nie, nie som. Ja som stopercentne na ženské a ak o tom niekto pochybuje, nech príde, rád prevediem! :D
Homosexualita vstúpila do môjho života celkom inak – v rodine, u priateľov.
Moja mama má dvoch bratov, ktorých mám oboch veľmi rád, keďže som pri nich vyrastal. Jeden je typický, drsný chlapík s pupkom. Reč však bude o tom druhom, ktorý je gay.
Môj strýko, ktorého samozrejme nebudem menovať, prišiel na to, že je inak orientovaný približne keď mal pätnásť rokov. Nikdy nemal veľa chlapčenských kamarátov, nikdy ho nebavilo baviť sa o hokeji a túlať sa s partiou po vonku ako typického chlapca. Radšej ostával doma, pri svojej milovanej mame a dvoch sestrách, alebo sa venoval svojim koníčkom – jazde na bicykli, turistike, ale najmä dobrovoľnej pomoci tým, ktorí to potrebovali. Čoskoro sa stal dobrovoľným požiarnikom, neskôr vstúpil do Červeného kríža a popri brigádach, keďže po základnej sa neprihlásil na žiadnu strednú školu, sa snažil čo najviac samostatne vzdelávať. Chlapec, ktorého kedysi každý odpisoval, je dnes už tridsiatnikom, ktorý takmer desať rokov žije spokojným životom v Česku, ukončil školu a pracuje na svojom vysnívanom mieste – v nemocnici. Zlom v jeho živote nastal po tom, ako opustil rodný zapadákov a utiahol sa do akéhosi dobrovoľného osamenia, kde však konečne našiel rovnakých ľudí, ako je on sám. Našiel kopec priateľov, lásku, ale hlavne ľudí, ktorí akceptujú aký je a majú ho tak aj radi. Konečne sa nemusí skrývať a ja som rád, že patrím k tej hŕstke ľudí tu doma, ktorí o jeho orientácii dobre vedia. Som rád, že našiel to čo hľadal, že je šťastný, nedusí sa strachom a samozrejme aj preto, že mi zveril svoju dôveru.
Práve vďaka nemu som mal tú česť spoznať aj iných ľudí ako je on – gayov a lezby, no a aj napriek prvotnému strachu som nakoniec zistil, že ako veľmi moc sú od nás odlišní, takou istou mierou sú rovnakí. Sú to jednoducho normálni, príjemní a hlavne neškodní ľudia, ktorí potrebujú to isté čo my. To najcennejšie čo môže byť – nemať strach a nájsť lásku.
Najviac ma hnevá, že médiá, cirkev a aj iné prvky rozširujú o tejto komunite ľudí nepravé informácie. Prezentujú ich v tom najhoršom svetle, vykresľujú ich ako perverzných a zlých ľudí. No rovnakou, ak nie možno ešte väčšou mierou ma hnevá, že k tejto komunite sa hlásia aj skutoční uchyláci, ľudia natoľko blázniví a preafektovane odporní, že ich neznášajú aj samotní gayovia. Pre príklad spomeniem napríklad tú karikatúru na človeka menom Rochnyak. Neviem, či som meno tej bytosti napísal správne, ale to ma teraz absolútne netrápi.
To, čo ma zaujíma, je Dúhový pochod. Síce nedopadol dobre, páči sa mi, že konečne niekto ukázal odvahu, máličko ale predsa sa vzoprel proti tomuto chorému systému a bez akejkoľvek pretvárky poukázal na svoje požiadavky a na to, ako sa nielen takíto ľudia ešte stále utláčajú. Každý má právo na svoj názor, ale v tomto štáte si ho očividne musíme vysloviť iba pošepky, aby sa náhodou niekto „úžasný a skutočne správny“ nenahneval.
