Je jedno v akej dobe žijeme, je úplne jedno čo človek ako súčasť ľudstva za svoj život dokázal. Niektoré naše vlastnosti sa jednoducho nedajú odstrániť. Patrí k nim aj intolerancia či agresivita. A samozrejme predsudky. Svoje o tom vedia povedať najmä tí, čo sa nejakým spôsobom vymykajú väčšine. K takým ľudom patria aj homosexuáli – gayovia a lesbičky. Väčšina z nás ich ani v tejto dobe tak celkom neakceptuje, či podvedome sa bráni pochopiť ich. Ukázal to aj prednedávnom konaný Gay Pride v Bratislave.( http://milanbanas.blog.sme.sk/c/229737/Dost-bolo-skutocne-buzerantskych-nazorov-na-Duhovy-pochod.html ) Slováci žiaľ ešte stále patria k tým, čo nie sú a zrejme ani nechcú byť pripravení na to naučiť sa porozumieť niekomu, kto sa narodí inak ako my „normálni“.
No a na tomto mieste je už mnou sľubovaná spoveď homosexuála, môjho strýka Pavla:
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá ružové, patriť k homosexuálnej menšine nie je vôbec zlé. Len k tomu treba nutnú dávku šťastia – jednoducho nájsť odvahu a nabrať dostatok síl ísť pevne za svojim. Aj keď spočiatku proti vám stojí prirodzený nepriateľ – strach. Strach z názoru rodiny, priateľov, každého kto pozná vás alebo vašich blízkych. V silne katolícky založenom štáte ako je Slovensko to vôbec nie je jednoduché. Odrazový mostík k lepšiemu sa hľadá veľmi ťažko, keďže z každej strany počujete vlnu nevôle a niekedy máte skutočne pocit, že ste číra zvrátenosť. Očividne vám to dávajú najavo nielen ľudia v okolí, počujete to hlásať aj z médií, najmä zo strany našich vládnych predstaviteľov. Čo potom robiť, keď vám váš vlastný štát nedáva takmer vôbec na výber? Kde hľadať šťastný život?
„Jesus died for somebody's sins but no mine.“
Slová z piesne Gloria od Patti Smith, nie je potrebné vôbec prekladať. Ich hĺbku či skutočne skrytý podtón si každý vyloží po svojom, no aj tak poukazujú lepšiu stránku riešenia problémov a pohľadu na svet, pre mne podobných ľudí. Ja v nich vidím nádej, silu veriť a prežiť s úsmevom na perách, vidím v nej nielen morálne posolstvo, ale hlavne čisté posolstvo lásky. Je láska hriech? Ako sa to vezme. Ak je však hriechom láska medzi osobami rovnakého pohlavia, netúžim aby niekto trpel kvôli mne. Každý však má svoje chyby, áno, aj tá slávna cirkev. Som gay, no zároveň som aj veriaci. Pred niekoľkými rokmi, počas návštevy pápeža Jána Pavla II. som bol medzi tými, ktorí ho mohli vidieť naživo. Mimoriadne emotívny zážitok, na ktorý nikdy v živote nezabudnem. On bol skutočným ochrancom viery, poslom mieru na celom svete. Miloval svoje ovečky rovnako ako náš pán, bez rozdielu rasy či spoločenského postavenia. Na tom mieste bolo veľa ľudí, on však vítal všetkých rovnakým dielom. Nech medzi nimi pokojne boli ľudia podobní mne, no mohli tam byť aj tí skutočne zlí. Tam sme však boli všetci rovní, tam som bol aj ja človekom a nie vyvrheľom našej spoločnosti.
„Netvrdím o sebe že som anjelik. Veď ktorý človek ním skutočne aj je.“
Byť gayom je náročné. Na začiatok prichádza vždy najťažšia úloha – priznať sa niekomu blízkemu. V mojom prípade to bola staršia sestra. Hoci sa to postupne dozvedeli takmer všetci, okrem mojej milovanej, no žiaľ už zosnulej mamy – ktorej som až do konca sľuboval, že keď nabudúce prídem znovu pozrieť na Slovensko, už to bude aj s nevestou.
Nejaký skrytý pocit mi však hovorí, že aj ona to vedela. No ľúbila ma takého aký som, bez rozdielov, vždy som bol jej syn. Jednoduché to nie je ani pri plnení svojich snov – teda nadviazaní prvých známostí. Byť gayom bolí, najmä zo začiatku.
Snáď žiadny človek nemá toľko tajomstiev, čo majú najmä v období dospievania homosexuálne orientovaní ľudia. Pri snahe zamaskovať svoj „handicap“ musíme často zachádzať až k rozhodnutiam, ktoré sú pre nás viac ako nepríjemné. Nie je to ľahké prežiť vôbec nikde. Nemal som to ľahké ani ja, no na svoju prvú, tú skutočne prvú lásku som narazil čoskoro.
Niekto si myslí, že gayovia a lesby nevedia skutočne milovať. Že sex je v ich merítku hodnôt vysoko nad všetkým ostatným. Nerád by som hovoril za všetkých, skutočne veľmi nerád. No čiastočne je bohužiaľ pravdou, že tú skutočnú lásku stretávame len raz. No a keď sa nám to nepodarí, väčšinou skĺzneme k voľnejšiemu spôsobu života. K tomu patrí vyhľadávanie známostí na jednu noc. A žiaľ, niekedy aj klamanie aktuálneho partnera či partnerky. Mnoho gayov a lesbičiek to tak robí, dá sa povedať že väčšina. A tie klamstvá sa potom kopia a kopia čoraz viac. Žiaľ je to tak. To je asi naša najväčšia slabina. A viem to veľmi dobre preto, lebo som rovnaký. A už sa vôbec nehanbím za to priznať, tak ako kedysi.
„Môžete utiecť kam chcete, aj tak nebudete vždy úplne pochopení.“
Vyrastal som v malom meste, kde známosti boli popreplietané natoľko, že by som svoju orientáciu nedokázal skrývať natrvalo. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov prečo som sa rozhodol opustiť rodné hniezdo a vycestovať do veľkého sveta – do Česka.
No a tohto svojho kroku nebudem ľutovať nikdy. Nielenže som našiel prácu, po ktorej som vždy túžil, ale dokonale som zapadol do širokej komunity mne podobných ľudí. Konečne som nenašiel len možnosť nájsť si partnera, ale hlavne som našiel dobrých priateľov. Ľudí, pre ktorých som skutočne bol navonok tým človekom, akým som aj vo svojom vnútri.
Sú však aj miesta a ľudia, pred ktorými nemôžete byť tak celkom otvorení. Počúvate to takmer denne, urážky na teplošov či buzerantov, pre ktorých by bolo najlepšie zhorieť v pekle. V práci, vonku, no aj od ľudí ktorých máte vo svojej blízkosti. Také chvíle sú mimoriadne nepríjemné a pripomínajú časy, keď som iba objavoval svoju homosexualitu.
„Sme iní. No je to skvelé.“
Ja ako gay sa stále považujem za chlapa. Len „skutoční“ chlapi by ma tak asi nebrali. Jasné, nezaujíma ma šport, neviem či keď hrá Ghana s Mexikom či ide o futbal alebo hokej, je mi to jedno. Radšej si dám zmrzlinu či dobre vychladenú kofolu, než by som mal skočiť po robote s partiou na chladenú dvanástku. V telke ma nezaujme film plný výbuchov, radšej si pozriem nejakú starú inscenáciu či umelecký film. A pritom všetkom sa snažím neuzatvárať do svojho sveta, ale naopak spoznávať celú pestrú škálu čo nám tak láskyplne núka. Som spoločenský typ a aj keď niekedy ostávam nepochopený, najviac zo všetkého milujem spoločnosť druhých. A pritom všetkom nezabúdam ani na mojich priateľov či rodinu. Snažím sa žiť ako normálny človek, lebo sa za normálneho človeka aj považujem. A to aj napriek tomu že sa lepšie cítim medzi gaymi a lesbami, než v klasickej heterosexuálnej spoločnosti. Na všetkom tom je ale úžasné, že napriek tomu, že svet nás vidí ako nutné zlo, my vidíme svet ako stelesnenie krásy a dobra. Vidíme všetko inak a práve to je úžasné.
No a mne na záver tohto článku neostáva dodať už prakticky nič. Všetko podstatné vám vyrozprával svojimi pocitmi môj strýko – gay. Človek, ktorého aj napriek jeho odlišnosti budem mať vždy veľmi rád. Ak by ste predsa mali nejaké otázky či pripomienky, vyjadrite sa v diskusii. Spoločne sa ich pokúsime zodpovedať.
