V tom čase však Marek zabudol na jeden podstatný fakt – do konca základnej časti Slovenskej hokejovej Slovnaft Extraligy, ostávalo odohrať už len 5 kôl! Zostali tak len teoretické výpočty – Mikuláš musel naplno bodovať vo všetkých ostávajúcich zápasoch, no a najväčší rivali – jednou nohou zachránená Žilina a tiež Spišská Nová Ves, už nesmeli vyhrať. Poviete si utópia, ale Liptáci sa v to zúfalo snažili veriť.
V ďalšom kole sa nepodarilo získať body Spišiakom, zatiaľ čo Liptáci doma dokázali poľahky zdolať Žilinčanov. Tým pádom sa definitívne rozhodlo o prvom priamo zostupujúcom tíme, ktorým sa stali práve východniari.
Spišská Nová Ves je extraligový nováčik, navrátilec do najvyššej hokejovej súťaže na Slovensku po dlhoročnej odmlke. Napriek tomu sa hokejisti z tohto mesta nedokázali v lige dlho ohriať a po roku putujú znovu do prvej ligy.
Liptovský Mikuláš naopak patrí k neodmysliteľnému inventáru ligy, keď zatiaľ nechýbali hokejisti z tohto mesta ani v jednom súťažnom ročníku slovenskej hokejovej extraligy od jej samostatného vzniku.
Jednoznačne najlepšie na tom bola aj po piatkovom kole desiata Žilina. „Vlci“ mali pred poslednou priečkou náskok desať bodov, čím im k udržaniu desiatej priečky zaručujúcej baráž stačila aj prehra po predĺžení, zaručujúca aspoň jediný bod.
S vyhliadkou „ľahšieho žrebu ako mala Žilina“ a už len čisto teoretickou šancou na záchranu vstupovali liptovsko-mikulášski hokejisti na zápas v Nitre, ktorej ligová príslušnosť tiež nebola donedávna istá. V prípade, že by bol nitriansky klub vylúčený zo súťaže, by Liptáci vďaka jedinému víťazstvu išli do baráže a priamy zostup by postihol iba Spišiakov. Spoliehať na to sa však Mikulášania nemohli a tak jedinou možnosťou bolo bodovať priamo na ľadovej ploche.
Podmienky na to však Liptáci rozhodne nemali bohvieaké – mužstvo okolo trénera Spišiaka totiž dlhodobo sužovali zranenia viacerých opôr a ďalšiu, ak nie najdôležitejšiu vlastnosť hráčov - psychiku, ešte viac nahlodala správa o vážnej chorobe kapitána a lídra mužstva Juraja Halaja.
Ako sa ukázalo, najdôležitejší deň prišiel v nedeľu 28.februára 2010. Mnoho hokejových fanúšikov smútilo, mužský hokejový turnaj na „Bielej“ olympiáde v kanadskom Vancouveri dospel k svojmu záveru – slovenským reprezentantom sa podarilo dostať mimoriadne ďaleko, prekvapenie sa však nakoniec nekonalo. Naši hráči nezvládli záver súboja o bronzové medaily s Fínskom, vďaka čomu obsadili len najnevďačnejšiu štvrtú priečku. Smútilo celé hokejové Slovensko, aj napriek tomu, že sa našim chlapcom podarilo dosiahnuť na historický úspech, ktorého hodnotu si začneme uvedomovať až s odstupom času.
Smútili sme ale aj my – hokejoví priaznivci mestského hokejového klubu 1932 z Liptovského Mikuláša, a o to viac. Naši chlapci stáli pred rozhodujúcim momentom, keď nastúpili na horúcom nitrianskom ľade a nepodarilo sa im urobiť posledný krok.
Raňajšie sklamanie po prehre našej reprezentácie cez deň mierne vyprchalo, prišla ale sedemnásta hodina a po nej čas 19:30, keď už bolo všetko jasné.
Žilina dokázala vybojovať aspoň ten bodík, po prehre so Slovanom v nájazdoch, zatiaľ čo naši hokejisti, nech sa snažili ako snažili, odchádzali z Nitry so sklonenými hlavami po porážke 3:4. A to už bolo všetko jasné. Sen o záchrane sa rozplynul, už neostala žiadna ani teoretická šanca, že by sme mohli extraligu zachrániť. 19:45 – na internete sa zjavuje článok s rozhodujúcim verdiktom, pohľad na tabuľku ligy a body, ktoré sa dajú do konca základnej časti ešte získať hovoria jasnou rečou. Šok, smútok a ticho...
Ani nie o desať minút je vystriedaný sklamanými reakciami na sieti Facebook – priatelia píšu rôzne odkazy na nástenku, vytvárajú sa horlivé reakcie, nesúce trpké prívlastky. Predčasne je dobojované. Kde sa vytratilo všetko to nadšenie, ten sen, ktorý sme ešte pred rokom o takomto čase naplno snívali?
Progres, ktorý začal pred tromi rokmi mal jasné ciele –
Vysporiadať aspoň časť dlhov v hokejovom klube – čo sa čiastočne aj úspešne podarilo.
Získať aspoň jedného silného sponzora – tu to bolo ako na bežiacom páse. Najprv prišiel Rusko so svojou víziou, ale tzv.projekt „Li-Pa“ dopadol katastrofálne. Neskôr do klubu vstúpilo mesto, o rok na to sa stalo aj väčšinovým vlastníkom. Či to bol ten najsprávnejší krok, to sa ukáže až v budúcnosti.
Začať budovať nové mužstvo – začať pekne od základov (čo najlepšie s veľkým zastúpením najschopnejších hráčov z juniorky) s víziou do troch až piatich rokov.
Ak by sme hovorili o naplnení týchto krokov, splnili sa tak z polovice. Minulá sezóna, teda 2008/2009, bola pre Liptákov rozhodne prelomová. Okrem toho, že klub sa podarilo aspoň čiastočne očistiť od starých hriechov, vedeniu a vlastne všetkým schopným ľudom okolo mikulášskeho hokeja sa podarilo dať dokopy tím, ktorý šliapal ako pekne rozbehnutá červená mašina.
O tomto tíme sa toho popísalo veľa (nemôžem ale nespomenúť, že sa vrátilo zopár známych odchovancov, ktorí potom na ľade odviedli pre rodný klub kusisko poctivej a dobrej roboty. Tých vhodne doplnili najlepší hráči spred roka, doplnení o niekoľko šikovných novicov. Mužstvo viedla dynamická, ambiciózna trénerská dvojica – všetko teda klapalo ako malo.)
Štvrtá priečka po základnej časti a celkovo piate umiestnenie po zbabranom závere štvrťfinálovej bitky s určite zdolateľným výberom HKm Zvolen, znamenalo pre natešených Liptákov niečo, čo dovtedy pamätali len staršie generácie fanúšikov. Konečne sa ukázalo, že aj Liptáci vedia hrať hokej, no a chýbalo skutočne málo a história tohto extraligového celku sa nemusela prepisovať iba raz.
Po mimoriadne vydarenej sezóne ale prišiel útlm. Akési temné mračno sa vznieslo nad staručký štadión v srdci Liptova. Z tímu odišlo viacero opôr, neprišli adekvátne náhrady prakticky na žiadny post. Dobre nedopadla ani séria prípravných zápasov, navyše nebolo vôbec jasné, či sa MHk 32 prihlásia do ďalšieho súťažného ročníka.
Napokon sa tak ale predsa len stalo. Mnohí, možno až príliš namaškrtení fanúšikovia, čakali po minulej úspešnej sezóne, minimálne zpolovice niečo podobné. Nestalo sa. Kríza trvala dlho, hráči nie a nie sa chytiť.
Výmena hráčov na niekoľkých postoch, niekoľkonásobná zmena trénerov pre neuspokojivé výsledky, to všetko je len časť z písania poslednej závete nášho hokeja.
Na tejto sezóne by sa dalo nájsť len skutočne málo svetlých momentov. Za skutočnú pozornosť stojí snáď len jeden – výkony útočníka s číslom 41 na drese.
Marek Bartánus začal s hokejom v Košiciach, kde aj hokejovo vyrastal a neskôr hral aj za toto mužstvo v lige, okúsil aj zámorské juniorské súťaže. V extralige ale jeho hviezda zažiarila až po návrate do rodného mesta – teda k nám do Liptovského Mikuláša. Počas celej sezóny bol Marek príkladný bojovník – navyše dlho sa bil na čele streleckej listiny aj s oveľa skúsenejšími kanoniermi. Tam kde sa ale začal príbeh Marka Bartánusa, tam sa zrejme končí aj príbeh mikulášskeho hokeja.
Teraz, 28. februára, niečo po ôsmej večer, keď píšem tieto slová, je celkom jasné, že po dlhých rokoch sa končí mikulášska púť extraligovým oceánom. Končí sa jeden príbeh, ktorý prakticky z ničoho siahal na vrchol, no napokon zrejme zapadne prachom.
Nevyzerá to ružovo, prvá liga takmer určite nebude dostatočnou motiváciou pre našich najskúsenejších hráčov, ktorí buď sú na sklonku hokejovej kariéry, alebo sa poberú do svojich rodných klubov, či skúsia šťastie ešte v nejakom elitnom mužstve. Je len na škodu, že práve títo hráči patrili k našim kľúčovým, no a nahradiť ich vlastnou omladinou bude mimoriadne ťažká úloha. Úloha, ktorú budeme musieť my, fanúšikovia našej Ešky s bolesťami hlavy zvládnuť. Úloha, ktorá môže byť pre naše nádeje moc náročná. Úloha, ktorá nemusí byť splnená.
No a znovu sa vynára tá otázka. Prečo sa vlastne robí hokej? Pre divákov, pre radosť.
Načo je nám káder prestarnutých legionárov, ktorý nech sa snažia čo chcú, najlepšie roky už dávno majú za sebou? Mladí sa popri nich čosi priučia, ale najlepšia škola je aj tak prax. A tej sa im pri takomto stave nikdy nedostane. No a konečná odpoveď na túto otázku je celkom jednoduchá.
Tak prečo sa na to v Liptovskom Mikuláši zabudlo...
