Dnes, len pred malou chvíľou sa skončil posledný zápas našej hokejovej reprezentácie na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. Tie sa mimochodom konali u nás, v Žiline a Spišskej, no vysoliť prachy za cestu a lístok na niektorý zo zápasov sa mi zdalo ako zbytočne vyhodená čiastka. Radšej som sa vybral s partiou do našej malej krčmičky, útulného Pubu, kde na STV 3D dávali priamy prenos. Mimochodom, toto vysielanie bolo venované pamiatke piateho výročia od úmrtia pána Niňaja, legendy slovenského športového komentovania. Jeho pamiatku si celý Pub uctil po svojom – namiesto klasickej minúty ticha nasledoval búrlivý potlesk a veselé skandovanie. Karel Gott a Jožko „Mach 3“ Golonka sú však stále medzi nami, no a tak súboj titanov o hlavnú trofej môže pokračovať. Kto videl filmovú klasiku Highlandera, veľmi dobre vie o čom je reč.
Po zápase som si konečne schuti zapálil. V opojení cigaretového dymu som sa aspoň čiastočne snažil zo seba striasť rozčarovanie z priebehu zápasu a výkonu našich hokejistov.
Pred zápasom to však také ideálne nebolo. Moja euro kapsička dnes nebola poriadne zaťažená, no a tak som dlho zvažoval, či sa predsa nechám nahovoriť na ten hokej a pivo. Nakoniec som sa predsa len vybral, pretože mi volal Pali, že pozýva. Tento mesiac mali v Merkúre perfektnú výplatu – až 520 eur. Keď zaplatil svoju garsónku a kúpil si nejaké tie rožky a dve kilá švábky, aby mal z čoho vyžiť, ostalo mu ešte kopec centov v prasiatku aj na pivko. Pekne šetril pol roka a tak sme sa vybrali – len tak, že na jedno, aj keď sa hovorí, že je to najväčšie klamstvo Slováka. Po zhliadnutí tohto zápasu som mal však pocit, že najväčšie klamstvo Slováka je, že hokejovému zväzu aspoň čiastočne záleží na tomto športe.
Pivá som mal nakoniec len dve, aj to malé, ale celkom dobre padli. K tomu síce padlo ešte aj pár poldecákov, ale o tom potom. Dokonca sme mali aj krabičku „Malbáčov“, trojkusové balenie tu stojí len osem euro, no nekúp to. Síce cena na tabakové výrobky by mala byť rovnaká, ale tu je už desať rokov akože len tak na oko zákaz fajčenia, tak to asi preto.
Čo ma však nepotešilo bol zápas. Nielenže som mal pocit, že nosím okuliare ako Harry Potter (sorry Pali, ja viem že ty také nosíš), či ako sa volá ten film pre pamätníkov, ale aj z výkonu našich. Postupový zápas a oni to takto dokafrú!
Prečo bol zlý obraz aj napriek tomu, že sa premietalo na veľkoplošnej obrazovke? Kvôli úžasnému pokroku. Najprv to začal voľaký chlapík, čo kedysi natáčal parádne filmy, ale potom dostal šibnutý nápad, že chce modrých pandrlákov vidieť skákať z plátna pomocou troj-dimenzionálneho obrazu, ľudom priamo do ksichtov. Keďže mu na to tí blbí ľudia skočili, tak sa táto akože prevratná technológia šírila ďalej horšie než zhubný vírus, a dokonale zaplavila nové filmy, neskôr dokonca aj domáce dvd prehrávače a televízie. Aj naša úžasná verejnoprávna televízia STV sa rozhodla po čase vydať rovnakým chodníčkom, no a keď sa k nej pridali aj ďalšie, povinnou výbavou každej domácnosti sa odrazu stali okuláre s modro-červenými sklíčkami. Časté podnapité návštevy, však pripravili náš Pub o všetky podobné vecičky a tak sa na rozmazaný obraz muselo čumieť pomocou špeciálne nainštalovaných ďalekohľadov, cez ktoré bolo aj tak prd vidieť. Aspoň že sa dali použiť na sledovanie pekných pipiek, najmä ročníkov 95 a menej, ktoré pochytila nová móda – oblečenie pod kožou. No len buzík by sa nepokochal, ako vravieval Pali.
Ach jaj, ale som sa rozkecal, že? Ani piva som dnes toľko nepopil. No prejdime od môjho rozčuľovania sa nad katastrofálnym obrazom k tej ďalšej katastrofe, ktorá má podobu 23 chlapov s dvojkrížom, dúhou a borovičkou na hrudi a jedného Chucka Norrisa na striedačke.
Nikto od tohto výberu nečakal veľa. Znovu, vlastne ako každý rok od pamätného šampionátu v Nemecku, ktorý sa konal v skvelom roku 2010, dostali priestor mladí a neskúsení hráči – veď aby sa aj oni dokázali rozohrať. Kapitánom sa stal náš najlepší a najhviezdnejší hráč – Tomáš Tatar. Keď som počul, že práve on nás posilní na blížiacom sa turnaji, bol som veľmi rád. Okolo neho sa navyše vybudovala celkom sympatická partia hráčov s tímovým duchom a nezlomiteľným optimizmom v kabíne. No čo viac si priať?
Do Maroka sme pricestovali ako jediný tím v kompletnom zložení, na cestu si naši pribalili aj rolbu, ktorú neskôr darovali domácemu celku. Našich privítalo skvelé, slnečné počasie – štadión, ktorý sa nachádza dvadsať metrov pod zemou, aby sa mohla dva týždne v roku udržiavať ľadová plocha, prekvapil našich skvelou výbavou – nechýbala krčma, sultánov bordel a samozrejme neodmysliteľná herňa.
Áno, doteraz to mám v hlave, ten kvalifikačný turnaj, ktorý predchádzal k postupu do hlavnej fázy, ktorá sa napokon konala u nás. Prenosy zo zápasov sa dali sledovať v dobrej kvalite cez internet, naši navyše vyhrali všetky tri zápasy, aj keď je pravda, že dva z nich kontumačne. No predsa nebola to naša chyba, že reprezentácie Alžírska a Saudskej Arábie nemohli pricestovať, lebo všetci ich muži a dokonca aj ženy bojujú práve v zálive proti Američanom.
No a zatiaľčo sme kvalifikačným turnajom prešli bez problémov a dostali sa na hlavný turnaj Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji štvrtej divízie, ktorých organizácia nám dokonca bola pridelená, na MS sme už mali problémy. Vyvrcholilo to dnes – prehra v poslednom zápase. Keby sme boli vyhrali, zachránime sa a zostaneme v divízii 4 aj budúci rok. A kto vie, možno o dva, tri roky by sme hrali proti takým skvelým mužstvám ako Japonsko či Srbsko, no a možno raz by naše detváky otvárali dokorán ústa nad tým, že znovu, po dlhých, predlhých rokoch, sme si skrížili hokejky s Českom v elitnej kategórii.
Musel som sa riadne napiť piva a obrátiť do seba pol dňa starý pohárik s lacným vínom. Hrala sa trinásta minúta a už po druhýkrát striedame brankára. Na svetelnej tabuli svieti stav skutočne hrozivý – 0:12! To sa nám snáď ešte nikdy nestalo, takto rýchlo prehrávať takým výrazným rozdielom. Ešte som však stále dúfal, napriek nadávkam a znechuteniu, v hĺbke mojej pamäte hľadal spomienky dávno odviate vetrom – na šťastnú ale poriadne dávnu minulosť, keď Slováci vyhrali dokonca aj zlato! Hádam sa naši vzchopia, hádam sa stane zázrak a do konca zápasu sa nám podarí vyrovnať. Otočím do seba glg piva a žmúrim oči ďalej.
Už znova sa celým Pubom ozýva hromženie a nadávky, ktoré patria k nášmu malému, depresiami sužovanému národu. Ani sa poriadne nezačala druhá tretina a ten parádny útočník Islanďanov - Gunnar Thor Kristenensen - znovu dáva gól. Prehrávame už 0:13 ale nevadí, do konca tretiny sme sa poriadne zlepšili, chlapci bojujú, snažia sa a kožu nechcú rozhodne predať tak ľahko. Gunnar o pár sekúnd na to však strieľa ďalší gól, tentokrát až spoza vlastnej bránky, no a vážne sa začínam o tohto hráča španielskeho hokejového veľko klubu Hc Puicgereda zaujímať. Nebude to ten istý, ktorého chcel kúpiť Mikuláš pred dvoma rokmi? Opýtam sa Paliho ale ten len čosi zamrmle o fajnom zadku a naďalej čumí cez ďalekohľad po ženských.
Znovu sa napijem piva a len vďaka komentátorom sa dozvedám, ako ďalej pokračuje dlho očakávaný hokejový zápas o všetko. Tak ako dochádza moje pivo v pohári, dochádza trpezlivosť všetkým našim fanúšikom a rovnako tak sa blíži moje rozprávanie ku koncu.
Tak a je po zápase. Slovensko nakoniec podalo priam heroický výkon, za ktorý sa nemusí hanbiť a my môžeme s pokojným svedomím povedať – sme na vás hrdí, chlapci!
No a to aj napriek prehre, lebo bojovnosť a srdiečko do hry vložené sa cení najviac. Zápas skončil 32:89 (0:12, 1:29, 31:48) a Slovensko vypadlo na domácom šampionáte zo 4 výkonnostnej kategórie majstrovstiev sveta. Nevadí, veď budeme o rok zas hrať kvalifikáciu v Afrike...
To, čo sa odohralo na tomto šampionáte, iba odzrkadľuje stav slovenského hokeja. Na prelome storočí patrili MS v hokeji k najočakávanejšej a najsledovanejšej udalosti roka. Na šampionát sme sa tešili, na výkony našich zlatých chlapcov sme boli právom hrdí.
Už tretí rok po sebe sa ale slovenský hokejový výber neprebojoval ani medzi najlepšiu osmičku účastníkov svetového šampionátu. Po olympiáde snov, kde sa stalo Slovensko nečakaným čiernym koňom turnaja, po tých nádherných februárových skorých ránach, prišlo rýchle rozčarovanie a tvrdý návrat do reality.
Aj keď za Slovensko nenastúpila žiadna naša hviezda, aj keď sme mali neskúsený tím medzinárodných nováčikov, podobné sklamanie z predvedenej hry sme neprežili ani na predošlých neúspešných svetových šampionátoch.
Je jedno, koľko máme špičkových hráčov za morom a v Európe, je jedno že o rok máme MS u nás doma, dôležité je len to, ako hokej na Slovensku upadá. Neupadá kvalita či chuť do hry, upadá starostlivosť o tento náš národný šport a hlavne záujem zo strany vedenia nášho štátu.
Už teraz posielame na najvyššie svetové fórum mnohokrát slabší tím, než akým disponujú ešte pred pár rokmi hokejoví trpaslíci ako Nórsko, Bielorusko či Dánsko.
Aj napriek tomu, že Slovensko je krajina hokeju zasľúbená, máme jeden z najnižších počtov registrovaných hokejistov a hokejových štadiónov na svete. Je až na neuverenie, že trébars také Francúzsko má mnohonásobne viac tisíc hokejistov ako my.
Ako je možné, že náklady na hokej sú z roka na rok drahšie? Prihlásiť chlapca, či nebodaj aj dievča na hokej, je pre obyčajnú slovenskú rodinu nepredstaviteľne drahý špás. Ako nám majú vyrastať talenty, keď hokejistov ubúda? Tento šport si čoskoro budú môcť dovoliť skutočne len detičky pracháčov (viď projekt HK Orange 20).
Prístup k reprezentačnému dresu nebudem rozoberať. Chápem hráčov z NHL či euro líg, ktorí odmietnu svoju účasť a zo srdca si vážim takých, ktorí aj napriek únave pricestujú (viď Miroslav Šatan).
Včera boli voľajakí chlapci hrať hokejbal na sídlisko. Minimálne traja z nich mali perfektnú techniku, rýchlosť a pohotové myšlienky. A hlavu hore!
Častokrát sa idem cez víkendy pozrieť na dorast alebo juniorku na zimák. Nevidím pravé nasadenie, nevidím obetavosť a srdiečko vonkoncom nie. Iba ťarbavé rozmaznané hebedá, ktoré ešte dostatočne nevystrábili piatkovú prehýrenú noc, no a teraz sa chcú len pokorčuľovať a popredvádzať pred svojimi ľahšími frajerkami na tribúne.
Toto všetko je len môj pohľad a môj názor. Je jedno čo si pomyslíte, ja sa nemám prečo báť ho aspoň takouto formou prezentovať. Ak sa vám páčil, som rád. No a preto dúfam, že sa v slovenskom hokeji začne niečo diať. Že budúcoročné MS budú úspešné, že sa na Slovensku znovu naplno prejaví záujem o tento najkrásnejší šport. Ak nechceme aby sa naplnila podobná vízia, ako je tá moja, musíme v to nielen dúfať, ale aj veriť.
