Miracle on Ice

Rozhodol som sa preto tento film si pozrieť a po jeho zhliadnutí som zostal doslova nadšený. Filmy zo športovou tématikou bývajú zväčša tretotriedné braky, tento snímok ma však dokázal chytiť za srdce, lebo dokonale vykresľoval sen jedného muža, dnes už zosnulého ale stále legendárneho trénera Herba Brooksa. Jeho sen sa nakoniec premenil v realitu a dal nádej celému národu, že aj najväčší nepriatelia sú zdolateľní. Mimoriadne emotívny snímok ma prinútil viac sa zaujímať o takzvaný Zázrak na ľade, príbeh ktorý sa skutočne stal v roku 1980 v severoamerickom meste Lake Placid. A o tom bude môj najnovší blog.Herb Brooks. Muž v najlepších rokoch a tréner univerzitného mužstva. Mal takmer jeden nesplniteľný sen. Zostaviť výber ktorý bude schopný bojovať o zlato a zdolávať aj také neporaziteľné výbery, akými boli dovtedy reprezentanti sovietskej zbornej. On sám bol pred niekoľkými rokmi ešte ako ráč, nominovaný do olympijského výberu USA. Osud však zahral svoje karty a tesne pred turnajom bol vyradení z kádra a následne na to Spojené štáty na turnaji triumfovali. Herb tak skončil krôčik od svojho sna...Ubehli roky a z Herba Brooksa sa stal tréner. Jedného pekného rána mal zrejme najdôležitejší telefonát svojho života. Písal sa rok 1979 a ten telefonát bol priamo z vtedy ešte amatérskeho zväzu ľadového hokeja, sídliaceho v Colorado Springs. Herb sa následne zúčastnil porady, kde predostrel svoje smelé plány pre ďalšie budovanie Amerického národného mužstva. Prekvapujúco dostal šancu a stal sa hlavným couchom, začala sa tvrdá práca, ktorá mala o niekoľko mesiacov priniesť svoje prvé ovocie. A ako všetci dobre vieme, prekonala aj tie najtajnejšie sny vtedajších ľudí, pohybujúcich sa v hokeji aj mimo neho.Svet miluje outsiderov, keď dokážu prekonávať sami seba, keď sa im darí dokážu vystúpiť z vlastného tieňa. Takýto odvážlivci pokiaľ dosiahnú to čo chcú a dokážu zmeniť svoje sny na realitu, stanú sa v očiach iných hrdinami. No a svet vždy potreboval hrdinov. Dávajú nám pocit že môžeme niekom veriť, že sny sa môžu stať skutočnosťou. Že stačí chcieť skutočne málo a môžeme dosiahnuť na nebesia. Príbeh ktorý sa odohral pred takmer tromi desiatkami rokov, skutočne urobil z partie mladých a zdravo sebavedomých ľudí, ktorí stále dokázali tahať za jeden povraz, skutočných hrdinov...Do roku 1980 prakticky na celom svete neexistoval hokejový mančaft, ktorý by dokázal produkovať natoľko dobrý herný štýl, aby dokázal zdolať hráčov z východného bloku. Patrili tam vždy výborne zohratý hráči Československa, ale platilo to najme na výber Sovietskeho zväzu, nezastaviteľnú, nemilosrdnú červenú ruskú mašinu, ktorá vždy šliapala na tisíc percent. V tej dobe nemal výber ZSSR žiadneho seberovného súpera, neexistovala žiadna konkurencia a aj v príprave vždy dosahovali fantastických výsledkov, vďaka čomu boli prakticky už pol roka pred začiatkom Olympiády nasadení z najnižšími kurzami, ako jednoznačný víťaz celého turnaja. Do tých čias nemohli na vrcholovom podujatí štartovať profesionálny hráči a tak tvorili reprezentácie len amatéri, ktorí hrávali hokej bez zmlúv. Toho využívali najme hráči Československa a ZSSR, keďže v našich ligách sa žiadny hráč neevidoval ako profesionál a popri hokeji vykonával aj nejakú inú pracovnú činnosť. Vďaka tomu mali tieto výbery k dispozícii vždy to najlepšie, čo tunajšie ligy vyprodukovali. Všetko ukázalo aj stretnutie, v ktorom tím amatérov zo Sovietskeho zväzu, dokázal poľahky zdolať výber najlepších hráčov z NHL na jeho vlastnej pôde zdrvujúco 6:0.Kanada mala celkovo aj napriek obrovskej hráčskej základni vždy problémy a tak zostavovala národné mužstvo zväčša z mladíkov. Ešte horšie však na tom boli ich južní susedia z USA. A to už bola práca pre Herba Brooksa, ktorý bol presvedčený že proti Rusom sa dá uspieť iba jediným spôsobom.A to ich vlastným štýlom hry. Nebyť zalezený v obrannom pásme, ale aktívne napádať a hlavne dokázať ukorčuľovať svojho súpera. Sovieti hrali vtedy veľmi útočne založený štýl, založený v prvom rade na ich famóznych korčuliarskych schopnostiach.Ďalším esom ktoré mal Herb skryté v rukáve, bolo dať dohromady správnu partiu mladých ľudí, z ktorých vytvorí doslova rodinu, lebo základom dobrých výsledkov je skvelá psychika, ktorá sa odvíja od súdržnosti a dobrej atmosféry ktorá vládne v šatni. Dobrá partia je proste základom úspechu nielen v živote, ale aj v práci. Herb to vedel, vedenie Amerického hokeja krútilo hlavou keď predostrel plán s postavením mladého výberu bez jediného skúsenejšieho hokejistu, v nominácii šokujúco figurovali len hráči z univerzít, medzi ktorými mali najväčšie zastúpenie hráči dvoch súperiacich bášt amerického hokeja Boston a Minnesota. Ďalším faktorom ktorý mal rozhodovať, bola jednoznačne dlhšia prípravná fáza, vrátane viacerých prípravných stretnutí z inými národnými celkami. Počas tejto plejády prípravných zápasov, trvajúcich celý jeden ostávajúci rok do Zimných olympijských hier, sa preverila sila mužstva a postupne stmeľovala partia. Všetko však nešlo pekne krôčik po krôčiku, prejavili sa najme výkyvy v správaní mladíkov, až kým sa jedného večera všetko nezmenilo.V zápase s Nórskom zaujímali hráčov viac tunajšie dlhonohé blondínky, než vývoj stretnutia, ktorí bol napriek jasnej favorizácii USA pevne v rukách domácich Vikingov. Herb však svoje sklamanie nedokázal zakryť a po zápase dostal zo seba všetky emócie von. Nariadil nesmierne prísny, ba priam až krutý korčuliarsky tréning, trvajúci niekoľko hodín, pri ktorom nezničil len ich telá ale najme zlomil psychiku, tak aby napumpoval ich srdce jedine pre hokej. Dovtedy sa hráčov pýtal na tréningoch na mená a klub v ktorom hrávajú. Vznikali tak šarvátky medzi hráčmi Bostonu a Minnesoty. Po tomto krutom tréningu sa však prejavila najväčšia osoba v tomto týme, mladý Mike Eruzzione, hráč ktorý podľa odborníkov nemal čo hľadať v juniorke a nie to ešte národnom týme. Totálne unavený, ale ako jediný povstal z ľadu a vyslovil mrazivé: Som Mike Eruzzione. A hrám za národný tým USA! Zlomil tak Herbove slová pred týmto korčuliarskym masakrom, ktoré zneli:Nie je dôležité meno ktoré nosíte na chrbte, ale jedine to ktoré máte na hrudi! Práve aj tento počin mladého Eruzzioneho, z neho neskôr urobil kapitána a morálneho vodcu celého národného celku.Tesne pred začiatkom turnaja boli kurzovo nasadené šance mužstiev na umiestnenie. Z 12 celkov ktoré tu štartovali, pasovali odborníci mladí tým USA na siedmu priečku. Napovedali tomu aj troška výsledky pred turnajom, najmä stretnutie, ktoré sa odohralo len tri dni pred štartom hier, v ktorom pred vypredanou Madison Square Garden prehrali USA so Sovietmi hladko 3:10. Všetko tak nasvedčovalo tomu, že Sovieti majú už pred olympiádou titul prakticky v rukách.Herb Brooks naznačil šance svojho tímu maximálne na tretie miesto, no sám v kútiku duše veril, že sa mu splní jeho sen a jeho chlapci porazia tých nepríjemných Sovietov. Navyše sa všetko odohrávalo na pozadí studenej vojny a tak aj emócie oboch táborov boli dosť vypäté. Osud sa ale nedá zmeniť a tak všetko bolo vopred predurčené.V prvom zápase na turnaji nastúpili Američania v bránke s Craigom, ako sa ukázalo neskorším hrdinom celého turnaja. Švédsko už vtedy patrilo medzi mimoriadne silno hokejovo rozvinuté krajiny a tak tento zápas nebol vôbec ľahký. Američania prehrávali celý zápas, no nakoniec predsa len hnaní vpred fantastickým publikom v Lake Placid dokázali 27 sekúnd pred koncom vyrovnať a uhrať tak mimoriadne dôležitú remízu.Nasledovalo viac než šokujúce hladké víťazstvo nad Československom v pomere 7:3, ktoré mladému kolektívu vlialo veľkú dávku sebavedomia a začal sa pomaličky napĺňať Herbov sen.Nasledovali povinné víťazstvá nad Nórskom, exotickým, no dobre hrajúcim výberom Rumunska a nad týmom NSR. Američania tak znova prekvapili a išli do finálovej skupiny bez jedinej prehry a po fantastických výkonoch. . V druhej skupine však červená mašina mlela všetko pred sebou ako dobre namazaný stroj bez akýchkoľvek problémov a potvrdzovala svoje najväčšie ambície. Japonsko doslova zničili 16:0, Holandsko 17:4 a ďalší slabý výber Poľska 8:1. Bez prehry, s fantastickým skóre tak išli pre zlato do finálovej skupiny.Systém vyraďovacích bojov však bol odlišný než je teraz. Po základnej skupine sa nehralo žiadne vyraďovacie play off. Postúpili dva najlepšie tímy zo skupiny a tie sa stretli systémom každý z každým, okrem mužstiev, ktoré proti sebe už hrali. Víťaz tejto skupiny sa teda stal novým hokejovým kráľom planéty.22.február 1980. Stretnutie, v ktorom mali proti sebe skrížiť pod olympijskými kruhmi dovtedy neporazené výbery USA a Sovietskeho zväzu. Jednoznačným favoritom boli práve Rusi a absolútne nikto nepochyboval o tom, že by nemali vyhrať. Dokonca aj sebavedomie hráčov a ich hlavného trénera bolo až neľudsky prehnané. Po toľkých jednoznačných víťazstvách sa im ale nedá ani čudovať.Deň pred zápasom napísal newyorský novinár Dean Anderson v novinách vetu, ktorá celú legendu o zázraku spustila: "Jedine, ak sa roztopí ľad, alebo jedine, ak americký, alebo iný tím urobí zázrak, tak sovietsky tím nezíska šiestu zlatú olympijskú medailu zo siedmich turnajov.Tento februárový studený deň ale spojil celý americký národ. Vďaka hokejistom na olympiáde. Zúrila studená vojna a obyčajní ľudia ju brali veľmi emotívne. V televíziách v USA sa vysielal zápas v prime – time live, ľudia vyvesili vlajky aj na domoch, na vypredanom štadióne hnali svojich ešte pred úvodným buly v elektrizujúcej atmosfére, neúnavným povzbudzovaním vpred. JuESéJ…znelo z tribún aj na ľade. Pravý hokejový boj sa mal začať pred na severoamerické štadióny neobvykle hlučnou atmosférou.Sovietsky tréner Tichonov nasadil na tento zápas to najlepšie, čo mohol vtedajší sovietsky hokej ponúknuť, tím bol vedený najmä fantastickým útokom Michajlov, Petrov a Charlamov, legendárnymi hokejistami. V bránke sa objavil dovtedy najlepší svetový brankár Vladislav Treťjak, mnohými považovaný za experiment ruských lekárov, ktorí mu údajne mali ako dieťaťu pozmeniť stavbu kĺbov, aby sa dokázal ohýbať do nemožných pozícií. Samozrejme to bol výmysel, ale Treťjak skutočne chytal týmto štýlom, ktorý neskôr vošiel do hokeja ako pojem Butterfly. Kapitán Američanov Mike Eruzzione si na úvod zápasu spomína takto: „Stáli sme tam a pozerali na Rusov. Boli neuveriteľní, správali sa ako armáda. Žiadne emócie, nič. Chladní ako oceľ.“ Okamžite po úvodnom vhadzovaní sa tribúny zmenili na kotol. Američania totiž odolávali sovietskemu drvivému tlaku a do bodky plnili taktické pokyny svojho trénera Brooksa. Ten vidiac, že technicky je mužstvo ZSSR o niekoľko tried vyššie, naordinoval tímu fyzicky náročnú taktiku neustáleho korčuľovania a napádania. To sa neskôr ukázalo ako geniálny ťah.Vývoj stretnutia bol mimoriadne vyrovnaný, Rusi však udreli ako prví, po prvej tretine bol tak neuveriteľný stav 2.2. Dave Christian vyslal na Treťjaka zúfalú strelu, tá však nakoniec sekundu pred koncom prvej tretiny prekĺzla za chrbát ruského mága a bolo vyrovnané. Rusi protestovali voči tomuto gólu, keďže sa zdalo, že padol až po siréne, ale napokon platil a práve tento moment naštartoval amerických hráčov, ale aj fantastické publikum. Eruzzione ešte dodnes spomína na tento okamžik a doteraz mu behajú pri myšlienke na to zimomriavky po chrbte.Najväčší šok a zrejme aj fatálna chyba trénera Tichonova sa stala, keď od druhej tretiny nastúpil v bránke Myškin. Aj napriek dobrému kamarátstvu s Treťjakom a dobrej forme, v ktorej bol, nebol tento brankár psychicky pripravený na takéto mimoriadne dôležité stretnutie. Neskôr, keď sa z Johnsona a Slavu Fetisova stali v NHL spoluhráči, spýtal sa Johnson Rusa, prečo Tichonov stiahol Treťjaka. Fetisov mu lakonicky odpovedal: „Tréner bol idiot.“Druhá tretina ale vyznela fantasticky pre ZSSR, ktorý USA dokonale zatlačil. Hrozivému debaklu zabránil len skvelý výkon brankára Jima Craiga, ktorého k výkonu vyburcoval aj jeho otec na tribúne, ktorému zomrela len pred pár dnami pred turnajom manželka a Jimova mama, ktorá si veľmi priala vidieť svojho syna chytať na olympiáde. Brooks po druhej tretine požadoval len jediné. Ukorčuľovať starších hráčov ZSSR natoľko, aby v ohlušujúcej atmosfére nestíhali. Nohy robia šelmu, prizvukoval znova Herb. Je svätá pravda, že keď hráč dokáže veľmi rýchlo korčuľovať, ľahšie sa dostane do šance a má tak omnoho väčšiu príležitosť dať gól. Na tretiu tretinu tak nastúpilo USA len s jedno gólovým mankom, hnané celým národom vpred, s túžbou dosiahnuť nemožné. Chybu robil Tichonov, že stále posielal na vhadzovania len Michajlova. Mladí hráči USA mali pred zápasom aj počas neho veľký rešpekt zo skúsených a veľmi vyspelých Rusov, no v zápase sa im dokázali vyrovnávať. Brooks točil hru stále na štyri útoky s možnosťou krátkeho pobytu na ľade, čím veľmi šetril sily a mladíci vládali korčuľovať ďalej. Na 4:4 dokázal v presilovke vyrovnať Mark Johnson a dostal tribúny do varu. Sovieti zostali zaskočení, začali robiť dovtedy pre nich nezvyčajné chyby v obrannom pásme a stále vládajúci a dobre korčuľujúci Američania ich dokázali v pohode pre korčuľovať. Jedna z chýb sa im stala osudnou a vstúpila do dejín.Málo dôrazné vyhodenie Vasilija Pervuchina zachytil na modrej čiare útočník Pavelich, od ktorého sa puk odrazil a kĺzal sa v útočnej tretine Sovietov. Tam sa ho zmocnil kapitán tímu Eruzzione a nikým ne atakovaný spomedzi kruhov strelil naj pamätnejší gól americkej hokejovej histórie. Erupcia radosti na štadióne bola obrovská a emócie nedokázali krotiť ani komentátori televízie.Rusi sa už nezmohli absolútne na nič a posledné sekundy zápasu boli doslova šialené. Komentátor Al Michaels posledné sekundy prežíval vetami, ktoré vstúpili do histórie:"Jedenásť sekúnd, už ostáva len desať sekúnd, odpočítavanie začalo práve teraz!!! Morrow prihráva Silkovi.. 5 sekúnd do konca zápasu.. VERÍTE NA ZÁZRAKY? JA ÁNO!!!Zázrak z 34. ulice, ako tento hokejový zápas nazvali médiá (podľa ulice, na ktorej stála hokejová hala, v ktorej zápas odohrali), bol dokonaný. Z neznámych hráčov sa za 60 minút stali národní hrdinovia. Po zápase s Fínskom, ktorý USA vyhralo 4:2 im na krk zavesili zlaté medaily. Sovieti skončili druhí. Srdcia Američanov si celý tím získal na záverečnej ceremónií. Medailu totiž odovzdávali len kapitánovi mužstva na malom pódiu. Eruzzione však zavolal na pódium celý tím, a tak sa na najvyššom stupni určenom pre jedného človeka tiesnil celý hokejový tím USA.Paradoxom osudu zostalo to, že celkovo až 12 hráčov z víťazného tímu sa neskôr stalo hráčmi NHL s viac ako 500 odohranými zápasmi. Najväčšiemu hrdinovi a kapitánovi tímu Mikovi Eruzzionemu sa nikdy do NHL nepodarilo nahliadnuť ani na jediný zápas. Napriek tomu je slávnejší, ako všetci ostatní hráči tímu spolu.Splnil sa tak veľký sen trénera Herba Brooksa. Ten tesne po konečnom hvizde utekal preč do útrob štadiónu, kde bolo ticho, aby sa skrčil a zhlboka nadýchol. Deň, keď sa sny stali skutočnosťou. Neskôr už mohli Američania posielať na olympiádu tím vytvorený z hviezd, no podľa Brooksa to bolo aj tak k ničomu. Načo je nám tím snov, potom už nemusíme ani snívať. V tento jeden deň sa stal sen skutočnosťou. Vďaka partii mladých neznámych talentovaných ľudí, ktorí dali vtedy národu to čo najviac potreboval:Nádej…Článok som napísal od srdca, námet som čerpal z veľkej miery z výborného filmu Miracle, ktorý vrelo odporúčam zhliadnuť každému správnemu hokejovému fanúšikovi. Rovnako tak odporúčam vypočuť si skladbu od Aerosmith -. Dream On, titulný song k filmu. Určite stoja za to. Herb Brooks ( slávny tréner bol aj ako odborný konzultant pri natáčaní filmu, v ktorom ho bravúrne stvárnil Kurt Russel.) - “Film nikdy nevidel, ale prežil ho”.