Patril.
Ako smutne znie to slovo. Pre mnohých z nás, teda najvernejších fanúšikov ľadového hokeja v Liptovskom Mikuláši, sa na konci minulej extraligovej sezóny stala hotová tragédia – Eška skončila posledná, vypadla z hlavnej súťaže. To nie sú len prívlastky odzrkadľujúce vtedajšie pocity, to sú holé fakty o strašnej búrke, ktorá nemilosrdne zmietla Liptákov z hokejovej mapy Slovenska. Zmietla nás nižšie, do prvoligovej súťaže, zaviala nás na neznáme miesta, zrazila z ľadu do blata, tak moc hustého, že dostať sa z neho pri aktuálnej situácii bude mimoriadne ťažká úloha. Nablýskané korčule budeme musieť vymeniť za poriadne gumáky, namiesto hokejok si požičiame pádla od kamarátov kajakárov, no a síce smelo ale horko ťažko sa budeme musieť pokúsiť prebrodiť až tam, kde to pred dlhými rokmi všetko začalo. Hokejový Liptovský Mikuláš padol. S ním padli tradície, nechutne sa prepísala história klubu a budem sa znovu opakovať, pre mnohých z nás nezačína nová cesta, ale skončila tá, ktorá predstavovala pre každého fanúšika hokeja v našom meste „skutočnú“ radosť z hokeja.
Pred každou jednou sezónou som sa nevedel dočkať začiatku hokejových zápasov. Neskutočne moc ma lákali už tie prípravné v neskorom lete, sledoval som pozorne všetky novinky týkajúce sa Mhk 32 či extraligovej súťaže, chodieval na tréningy A mužstva. Toto leto je ale iné. Akosi to tento rok nepociťujem, akoby horiace sviečky v tvare nápisu MHK 32 pod sektorom nášho fanklubu počas posledného zápasu našich v extralige znamenali pre mňa jasný koniec. Poslednú radosť z hokeja som pociťoval už dávno – začiatkom roka keď Slovensko valcovalo na Vancouverskej olympiáde. Potom vôbec nič a ja, niekdajší hokejový fanatik, som postupne strácal záujem o hokej. Stalo sa niečo, čo by som predtým vôbec nikdy nepredpokladal.
Mhk 32 pre mňa zaniklo. Skončil pre mňa hokej. A pomaličky miznú aj spomienky:
Všetky tie radostné chvíle prežité v našej staručkej kôlničke, najmä po góloch.
Atmosféra dýchajúca z každučkého kútiku nášho zimáku – typické zvuky, zápach a mnohé ďalšie, ktoré nikde inde na hokeji nezažijete.
Pohmkávanie si Goal Hornu po strelení gólu našimi a automatické vystrelenie rúk nad hlavu.
Stretnutia s kamošmi, s ľuďmi a známymi, ktoré sa tak neodmysliteľne spájajú s návštevou hokejového zápasu.
Zbesilé a odviazané povzbudzovanie medzi fanklubákmi, unášať sa zábavou a priamo cítiť lásku k tomuto športu a k mestu.
Sledovať priamo v rodnom meste najrýchlejšiu, najtvrdšiu a najkrajšiu kolektívnu hru na svete.
Cez prestávky sa len tak prechádzať po tribúnach, či dávať si najlacnejšie pivo na slovenských zimákoch, sledovať rôzne súťaže medzi prestávkami, či len tak vybehnúť vonku, nadýchať sa čerstvého vzduchu, zapáliť si cigaretku na neďalekom brehu Váhu.
Kontrolovať si vlastný tiket, či počúvať v malej krčmičke Puk – neuveriteľne dýchajúcej hokejom, ako povedali raz martinskí fans - reči starých chlapíkov, spomínať s nimi na dobré časy a komentovať priebeh dnešného stretnutia.
Vidieť všetkých najlepších domácich hráčov, mať radosť z krásnych hokejových momentov.
Účastniť sa rôznych akcií, najmä výjazdov na štadióny súperov, výjazdov, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda a čo i len opis zážitkov z jediného, zabral celý ďalší článok.
Žiť hokejom a veriť svojim aj keď sa nedarí. A formovať vlastné spomienky na všetky tie krásne chvíle.
Spomienky. Žiaľ, pre mňa to budú už iba spomienky. Hokej možno nezanikol. Možno len dostal facku, či rovno bombu päsťou, ktorú si Mhk 32 zaslúžilo. Do novej sezóny vstupujeme ako nováčikovia – s mladým tímom, do neznámych ligových vôd, za jediným cieľom – vrátiť sa naspäť. Aj keď to bude cesta mimoriadne náročná, cesta, ktorej sa nezúčastní mnoho z tých, ktorí po minulé roky fandili extraligovému Mikulášu, aj keď mám pocit, že pri tomto boji budem chýbať aj ja, chcem veriť tomu, že sa všetko začína iba teraz. A budúcnosť bude rovnako pekná, ak nie ešte krajšia ako bola minulosť. A preto chcem byť Navždy verný.
