Ústavný systém Slovenskej republiky by mal byť tým povestným trojitým lanom, kde jednotlivé pramene tvoria: parlament, vláda, prezident; a kde jeden každý ten prameň má svoje vlastné zákonitosti, ale spolu vedia vytvoriť pevný celok, ktorý sa len tak ľahko nepoddá a odolá zhubným časom. Kortešačka však je od Tatier k Dunaju akoby v nepretržitom móde a tak všetky pramene unisono prevolávajú oslavnú ódu jedeniu a pitiu, k tým každodenným istotám a tak sa do slovenskej duše vtláča bruchopasník a suchopár.
Ale nikto nás predsa nebude vedieť prinútiť stotožniť sa s týmto podsúvaným a pokriveným obrazom o nás samých, keď my máme predsa tú výsadu postaviť si pred oči životné reálie našich predchodcov, - akými sú aj Rastislav či Ľudovít Štúr či Milan Rastislav Štefánik, ktorí sa nerozpakovali zasadiť sa za nepominuteľné hodnoty a dať všanc i svoje bidlo, v dobrej nádeji, že budú mať nasledovníkov, ktorí po nich ponesú ten pomyselný štafetový kolík osudu Slovenského národa.
A preto starostlivo pozorujme a múdro zvážme voľbu hlavy národa. A k tomu nám dopomáhaj Boh, veď však stále platí /Nehaňte ľud môj, Andrej Sládkovič/:
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. -
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
Tak pozdvihnime hlavy a zoblečme pruhovaný dres, spoznajúc v kom sa tají ušľachtilý rek.
A tú hlavu nech raz zdobí ideálny epitaf: V živote stál na hodnotách, za ktoré stojí i ten život dať.
