Ťažko povedať, čo prebiehalo v hlave šéfa EK, alebo jeho poradcov, no akékoľvek pritvrdzovanie a je jedno ako si ho predstavitelia EK predstavujú, súčasná Európa nepotrebuje. Stačí prísne dodržiavať súčasné dohody a pravidlá, ktoré si sama EÚ navrhla a schválila, obzvlášť, ak tomuto návrhu sekunduje už súčasné členstvo väčšej skupiny členských krajín EÚ v NATO, okrem Írska, Rakúska, Švédska, Fínska a Cypru. Tu však treba povedať, že aj bez ohľadu na tento fakt v prípade nepravdepodobných bezpečnostných ohrození týchto ne-členských krajín v NATO, by sa v prípade ich požiadania o pomoc, samotná EÚ za nich principiálne určite postavila.
Prekvapením však je, že aj samotný maďarský premiér, ktorý bol opakovane pod paľbou kritiky zo strany EK, sa sám postavil a vyjadril v prospech tohto návrhu, pričom doteraz veľmi zodpovedne a ukážkovo postupuje v prípade obrany Schengenu tak, ako mali konať aj iné členské krajiny, hlavne v súvislosti s utečeneckou krízou, ktorá umožnila vstup na územie Schengenu stovkám tisícom bezpečnostne neoverených a pravdepodobne aj vysoko rizikových osôb.
Okrem toho, že ani súčasne nastavený systém tzv. bojových jednotiek, ktorý nefunguje tak ako by mal, počínajúc jeho financovaním, systémom fungovania, organizácie a časovej flexibility okamžitej bojaschopnosti, vyvstávajú ďalšie a oveľa závažnejšie komplikácie a to politické. Nakoľko už podľa súčasného systému fungovania EÚ z pozície moci najväčších a najsilnejších krajín ako je Nemecko a Francúzsko, nemožno očakávať, že by sa hlavné a závažné vojenské rozhodnutia pri nepredstaviteľnej spoločnej armáde EÚ rodili ľahko a racionálne. Zároveň nemožno očakávať, žeby sa hlavné rozhodovanie o činnosti spoločnej armády zobralo z rúk týchto dvoch veľkých hráčov na európskej politickej scéne.
Politické elity týchto dvoch najsilnejších krajín, ale nielen oni, majú na rováši už teraz nesmierne spackanú utečeneckú krízu a vlažný postoj k jej riešeniu, hlavne z bezpečnostného hľadiska, pričom varovania od bezpečnostných poradcov boli jasné a samotný vývin situácie dlhodobo zreteľný. Je teda na mieste otázka, či si vedia predstavitelia mladších a menších členských krajín - Maďarsko, predstaviť takýchto predstaviteľov krajín, ako hlavných “decision makers“, ktorí budú mať bez pochyby hlavné slovo vo veci smerovania spoločnej armády EÚ, ak by sa táto bláznivá myšlienka aj reálne uskutočnila.
Slovensko, ako krajina s biednym rozpočtom na financovanie rozvoja vlastnej armády by sa mala ako stredoeurópska krajina naďalej zameriavať na silnú spoločnú vojenskú spoluprácu v rámci V4 a NATO, ktorého sme už súčasťou a naďalej dbať na dôležitú ochranu Schengenských hraníc.
