Sú to dva roky, čo ho naposledy videla. Chcela to, chcela počuť pravdu, ktorá jej rozorve srdce na márne kúsky. Chcela to tak veľmi, ako by teraz chcela vrátiť tú chvíľu späť a nikdy od neho nežiadať tú nezmyselnú pravdu... Vedela, že ju má rád. Veď jej ublížil. Dovolil jej, aby naňho zabudla... Kde sa potom stala chyba? Prečo v náručí svojho snúbenca vidí pred sebou jeho modré oči? Je vari taká slabá, že nedokáže rozkázať ani sama sebe? Áno, je...
Musí to urobiť. Už viac nedokáže takto žiť. Miluje ju viac ako svoj mizerný život. Hľadá v telefóne jej číslo. Spomenul si, ako svojej priateľke tvrdil, že ho vymazal a žiadny kontakt už na ňu nemá. Ako bol len rád, že ju neposlúchol. Vytáča číslo. Ale... Čo jej povie? Pamätá si naňho ešte vôbec? Dva roky sú dlhá doba, ak na vás chce niekto zabudnúť... Čo urobiť?
Nemala to číslo vymazávať. Prečo vždy, keď je nahnevaná, robí rozhodnutia, ktoré neskôr vždy oľutuje? Hnevala sa sama na seba. Márne prechádzala znovu a znovu všetky SMSky, tie jeho boli už dva roky dávno vymazané...
Konečne na to prišiel. Áno, SMSky, to ich kedysi spájalo. Toto bol ich spôsob bežného kontaktu. Ale čo jej napíše? Má jej rovno povedať, čo cíti? Ako každá chvíľa bez nej je preňho stratená? Ako ho každý nový deň utvrdzoval v tom, že bez nej nebude nikdy šťastný? Áno. Zasa povie pravdu. A povie ju hneď.
Bolo pár minút po polnoci a snažila sa zaspať. Vedľa seba počula pravidelný dych muža, ktorého si budúcu sobotu mala brať. Pohľad na jeho rozmazanú siluetu jej dodával pocit bezpečia. Nikdy by mu nedokázala ublížiť. Iba jemu verila. Vedel o nej všetko. A vedel všetko aj o ňom. Vedel, ako ho kedysi mala rada. A vedel aj to, že kým svojho budúceho muža ľúbi, jeho miluje...
Každá noc bola pre ňu utrpením. Nedokázala naňho prestať myslieť. Videla sa pred oltárom s ním... Čo má robiť? Nič o ňom nevie... Nevie, kde býva, kde pracuje... Nemá ani len jeho číslo... Zrazu zapípal telefón. Správa.
„Milujem ťa. Vždy som ťa miloval a navždy ťa aj milovať budem. Nech si odo mňa akokoľvek ďaleko, moje srdce bude vždy pri tebe. Už naveky."
Nie... Toto musí byť sen... Z ktorého sa nechce zobudiť...
Teraz prichádza to nekonečné čakanie. Ozve sa? Chcela naňho zabudnúť... Čo ak naozaj zabudla? Čo ak on pre ňu v skutočnosti nič neznamenal? Nie, veď mu hovorila, ako ho má rada... Ale čo ak to bola ona, ktorú mal pred dvomi rokmi obviniť z klamstiev? Jeho myšlienky prerušila prichádzajúca správa. Vrhol sa po telefóne ako dravá šelma a čítal:
„V sobotu sa vydávam."
Nie... To nemôže byť pravda... Neveril tomu, tú správu si prečítal snáď tisíckrát. Vydáva sa... Prečo sa vydáva, keď ju tak veľmi miluje? Telefón hodil o stenu. Rozbil sa tak, ako jeho srdce...
Pondelok večer.
Sedí na posteli a v rukách zviera opravený mobil. Bojí sa ho zapnúť. Bojí sa, že môže prísť ešte väčšie sklamanie. Čo ale môže byť horšie, ako keď vám osoba, ktorú milujete, oznámi, že sa vydáva? Stále tomu nemohol uveriť. Tak predsa sa jej podarilo naňho zabudnúť. Tak predsa ho prestala milovať...
Jeho myšlienky prerušilo tiché vibrovanie - prišla mu SMSka. Od nej.
„Milujem ťa tak ako nikoho. Prosím, zachráň ma..."
Neveril vlastným očiam! Ľúbi ho! Okamžite jej volal. Neberie to. Prečo to tak dlho zvoní??? Zrazu sa ozval mužský hlas:
„Áno?"
„Ehm... Prosím vás, mohol by som s ňou hovoriť?"
„Je mi ľúto, ale nie je tu. Je na svadobnej ceste, v sobotu sa vydala. Telefón nechala doma. Mám jej niečo odkázať?"
Jeho srdce v tú chvíľu stratilo zmysel svojho bitia...
„Pane? Ste ešte tam?"
Zložil.
Vydala sa.
Milovala ho.
A on nič neurobil.
