Významný slovenský heraldik Ladislav Vrteľ vo svojej knihe o histórii slovenských symbolov*1) napísal, že sľub vernosti vlajke sa v USA stal súčasťou rôznych ceremónií, od štátnych, po školské. Každé dieťa tam pozná históriu štátnej vlajky a vyrastá v atmosfére generáciami pestovaného kultu vlajky, jeho posvätnosti, ktorý ďalej prenáša na občanov v podobe patriotizmu. Aj v iných krajinách existuje „deň vlajky“, ktorý má pripomínať význam štátnych symbolov a vzťah k nim. Týmto sa prehlbuje vlastenectvo, ktoré je prirodzené, a pre občanov daného štátu potrebné. Ak štát pestovanie prirodzenej úcty k štátnym symbolom zanedbá, vytvorí priestor na to, aby sa tejto agendy a kultu štátnej vlajky ujali nacionalistické extrémistické hnutia, čo potom stavia tieto symboly v očiach spoločnosti do nie pozitívneho svetla.
To je aj prípad Slovenska, kedy sme v posledných rokoch mohli vidieť množstvá mávajúcich žrdí so slovenskými zástavami na zhromaždeniach dezolé scény. Naopak, po vražde na Zámockej ulici v Bratislave sa na následných masových zhromaždeniach spočiatku neobjavovala (popri dúhovej a iných) žiadna slovenská zástava, resp. aspoň ja som žiadnu nevidel. Toto sa našťastie neskôr zmenilo, a na ďalších zhromaždeniach sa majiteľ kaviarne Tepláreň Roman Samotný objavil na pódiu so slovenskou vlajkou a hrdo sa k nej prihlásil, keďže tá, pravda, patrí všetkým, ktorí žijú na Slovensku. Podotýkam, nielen Slovákom, ale aj ďalším národnostiam. Rovnako tak sa musí pestovať prirodzený vzťah aj k štátnej hymne. Jej repetície každú noc v štátnej televízii a rozhlase rozhodne nezvýšia patriotizmus u obyvateľstva.
Symboly sú veľmi dôležité, a tak, ako dokážu byť jednotiacim prvkom, je možné ich zneužiť, alebo ich prostredníctvom ponížiť ich nositeľa.
Takým príkladom je štátny znak Československej socialistickej republiky prijatý v roku 1960 (vpravo), ktorého účelom bolo zobrať Slovákom aj Čechom časť ich identity odstránením niektorých symbolov alebo ich častí.
Na prvý pohľad vidíme, že celkom zmizol slovenský dvojitý kríž a nahradila ho vatra pod Kriváňom ako symbol Slovenského národného povstania. Tento znak Slováci nikdy neprijali a vatru s opovrhnutím premenovali na živánsku pod Tatrami. Podobne bol degradovaný aj český lev, ktorý prišiel o korunu, ktorú nahradila červená hviezda Socialistickej internacionály.
Nechutný heraldický zmyslel pre humor mali aj nacisti. Ten vyjadrili v znaku Protektorátu Čechy a Morava, ktorého cieľom bolo ponížiť Čechov.
V protektorátnom znaku (vľavo), kde vypadla sliezska orlica, bola moravská orlica zobrazená trochu komickým spôsobom, pripomínajúcim zmoknutú sliepku, aby tak zosmiešnila podrobený národ. Ak si tie figúry porovnáme so súčasným znakom Českej republiky (vpravo), lev a obe orlice sú vyobrazené dôstojne, s prísnym vzhľadom, keďže v heraldike bolo vždy cieľom ukázať silu nositeľa erbu, v tomto prípade silu a hrdosť českého národa.
Čo bude so Šimkovičovej hymnou?
Vytvorenie novej verzie štátnej hymny samo o sebe nie je nič výnimočné, a deje sa to aj v iných krajinách. Niekoľko rokov dozadu novú verziu hymny predstavili aj v Českej republike.
Objednávka novej verzie slovenskej hymny je však v súčasnom kontexte na Slovensku veľmi kontroverzná. Treba otvorene priznať, že nápad ako taký to môže byť dobrý, no žiaľ, ide cez ruky toxických ľudí, ktorými sú Martina Šimkovičova a Lukáš Machala, navyše realizovaná prostredníctvom kontroverzného umelca Oskara Rozsu. Samozrejme, na rozdiel od vyššie zobrazených erbov, tu nikto nespochybňuje kvalitu výsledného diela (aj keď sme ho ešte nepočuli), o Slovenskej filharmónii nepochybuje snáď nikto. Problém je okrem (ne)kultúrneho dua Martina a Lukáš aj zmienená kontroverznosť Oskara Rozsu, ktorého vyjadrenia som mal možnosť vidieť v jeho videoblogu (reagoval na blog Doroty Nvotovej). Z videa sršala arogancia a značný egocentrizmus umelca so zdôrazňovaním zámena „ja“.
Mám vážnu obavu, vnímajúc aktuálny kontext, stav spoločnosti, ale aj našu historickú skúsenosť, že nová verzia štátnej hymny, majúca ambíciu byť hlavne národnou, bude verejnosťou vnímaná ako obdobný pokus o nanútenie zo strany režimu, rozumejme zo strany dezolé scény, ktorá je súčasťou vládnucej garnitúry. Akokoľvek kvalitne bude hymna prevedená z hľadiska umeleckého, vždy tam budú v pozadí špicaté opätky Martiny Šimkovičovej a plochá Zem Lukáša Machalu. Niečo ako Dankov stožiar, ktorý bol príčetnej časti spoločnosti viac menej na smiech. Ten tam však stojí dodnes, lebo je technicky zložité ho odstrániť. Už keď tam stojí, tak kto by ho aj pílil? Hymna v novej verzii sa však jednoducho bude alebo nebude hrať.
A tak, podobne ako živánska pod Kriváňom z roku 1960, aj nová verzia hymny môže skončiť na národnom smetisku našich národných dejín.
*1) Ladislav Vrtel: Štátne symboly Československa a Slovenska v rokoch 1918-1993. Vyd. Veda. Bratislava 2022, s. 468-469.
