S Romanom som sa zoznámil v Anglicku v čase, keď som tam žil. Stretli sme sa v jednej stavebnej firme na stavbe. Roman je Ukrajinec, pochádza z malej dedinky medzi Ruskom a mestom Charkov. Do Ruska to vraj mal bližšie ako do mesta nielen miestom, kde býval, ale aj myslením, neustále rozprával o tom, ako by im bolo dobre, keby sa znova Ukrajina pripojila k Rusku, na Putina nepovedal jedno zlé slovo, volal ho tak familiárne, náš Voloďka. Mali sme tam ešte jedného Ukrajinca, Vasiľa, ktorý pochádzal zo západnej Ukrajiny, Rusko neznášal a Romana volal Moskaľčik, náš ekvivalent, poturčenec. Keď som prišiel ráno do práce a oni dvaja boli ticho, znamenalo to len jedno, buď sa už pohádali alebo sa ešte hádať nezačali.
Teraz máme na ľudí, ktorí nekriticky obdivujú a milujú Rusko krásny výraz, rusofili a on, Roman bol presne taký, on bol čistý rusofil. V Rusku bolo všetko lepšie, krajšie, milšie, tráva tam bola zelenšia, ale keď som sa ho spýtal, prečo išiel do Anglicka a nie do Ruska, len na mňa zagánil, zato Vasiľ posmešne dodal, že on do Ruska nemôže, lebo za pašeráctvo na neho vydali zatykač.
„Vy ani netušíte, aké je Rusko obrovské, aké sú tam možnosti, koľko je tam bohatstva, peniaze tam ležia doslova na ceste, dá sa tam neskutočne zbohatnúť, raz budete všetci prosiť, aby ste tam mohli ísť, všetci.“ Hrozil sa nám prstom.
Potom sa naše cesty rozišli, ja som odišiel do inej stavebnej firmy, občas sme ešte zašli na pivo alebo k nemu domov na boršč, priznávam, nikdy predtým a ani potom som nejedol taký dobrý boršč, ako navarila Romanova žena Svetlana. Keď som sa odsťahoval na opačný koniec Londýna, ešte sme si z času na čas zavolali a nakoniec sa mi stratilo aj jeho číslo, zmenil si ho. Po februári dvadsaťdva, keď Rusko spustilo plno formátovú vojnu na Ukrajine sa mi podarilo cez ďalších známych zohnať na Romana kontakt. Naposledy som s ním volal pred rokom, už to nebol ten sebavedomý chlap s ohníčkami v očiach a iskrou v hlase, vidiaci vo všetkom možnosť zárobku, bol to zlomený, frustrovaný a neskutočne sklamaný starý muž. Slovo Rus už ani nedokázal vysloviť, vždy použil vulgarizmus.
Keď vo februári vtrhli ruskí vojaci na Ukrajinu, celá dedina z ktorej Roman pochádzal sa tešila, ruských vojakov vítali, mávali im, Romanova mama stála na chodníku, v ruke tácka s koláčikmi, naliala im do kalíška, objímali sa spolu, veď naši prišli. Už na druhý deň chodili vojaci od domu k domu, kontrolovali doklady.
V dome Romanovej mamy býval ešte jeho syn s nevestou, za domom na veľkom dvore mal jeho syn aj so zaťom postavenú dielňu, vyrábali nábytok. Keď bola v rokoch 2009-2010 svetová kríza, obaja, syn a zaťko, prišli do Anglicka a pol roka robili u nás vo firme. Za zarobené peniaze si zväčšili dielňu, nakúpili nové stroje, nové náradie, otvorili si aj obchod s ručným náradím.
Keď vojaci prišli na druhý deň skontrolovať doklady, nikomu nebolo podozrivé, že si prezreli celý dom, nazreli všade, aj do dielne, do garáže. Neprešiel ani týždeň a vojaci sa vrátili. Na ulici zaparkovalo veľké nákladné auto a z domov začali vynášať veci, zariadenie, všetko čo našli, aj k Romanovej mame prišli, zobrali im všetko. Práčku, chladničku, televízor, telefóny a z dielne všetky stroje. Na to prišiel osobne dohliadnuť jeden dôstojník, syn aj so zaťom museli všetky stroje uvoľniť z podlahy, očistiť a zbaliť, aby sa nič nepoškodilo. Zobrali im všetko, úplne všetko a nie len im.
„To vy ako Amerikáni si tu žijete,“ potľapkal ho po líci, keď už bolo všetko naložené a zato, že tak pekne s nimi spolupracovali, im tú dielňu nezničia. Z dediny odišlo veľa, veľmi veľa po samý strop naložených kamiónov, zobrali im všetko, aj špajzu vyprázdnili a ak sa niekto vzoprel, stačilo slovne, neváhali použiť zbrane alebo aj zničiť, zapáliť dom.
Keď sa neskôr Rusi stiahli, mamu, dcéru, nevestu aj s vnúčatami si zobrali k sebe do Anglicka. Syn aj so zaťom vstúpili dobrovoľne do armády, syn už padol, zať ešte bojuje. Roman posiela každý mesiac na Ukrajinu plnú dodávku vecí podľa potreby, organizuje zbierky, niečo kupuje za vlastné.
Pri poslednom rozhovore som si uvedomil, že on už rozprával len po ukrajinsky. Voľakedy sme sa rozprávali takým mixom, rusko, ukrajinsko, poľsko, slovensko, anglicky. Teraz odmietal po rusky povedať čo i len slovo. Zlomilo ho to, nikdy by si vraj nebol ani pomyslel, že brat brata, sused suseda, kamarát kamaráta, poznal za hranicou veľa, veľmi veľa ľudí a keď im zavolal, väčšina mu položila a niektorí predtým ešte vynadali. Fašista, nacista, Banderovec.
„Ja? Čokoľvek potrebovali, všetko som im zohnal aj z Anglicka poslal, pomohol, každý dostal zaplatené, každý, to ešte oni mne dĺžia a čo sme vodky spolu vypili a oni,“ odmlčal sa. „Bol som hlupák, že som im tak veril, hlupák.“
