Začnem známym príbehom o štyroch kamarátoch, ktorí chodili pravidelne v Prahe na pivo. Bol medzi nimi podnikateľ , inžinier, učiteľ a nezamestnaný . Vždy sa v piatok stretli, dali si dve pivá , porozprávali sa a išli domov. Keď sedeli prvýkrát, dohodli sa, že solidárne sa na účet poskladajú podľa svojho zárobku. Celý účet bol 100 korún, podnikateľ dal 60, inžinier 20, učiteľ 15 a nezamestnaný 5 korún. Takto to pokračovalo každý týždeň.
Jedenkrát však prišiel majiteľ podniku s tým, že zlacnil pivo o 20% a teda ich účet bude len 80 korún. Podnikateľ navrhol, že dá o tých 20 korún menej, aj tak bude platiť ešte polovicu účtu. Ostatní nesúhlasili, chceli rozrátať zľavu na všetkých.
Viete ako ten príbeh skončil? Podnikateľ si odsadol k inému stolu.
Prečo o tom píšem? Solidarita podnikateľov, či sa nám to páči alebo nie, existuje. Samozrejme väčšia alebo menšia, podľa možností a ochoty.
Nemôžeme však donekonečna napínať strunu a zvyšovať zaťaženie našich podnikateľov, lebo si, obrazne povedané , odsadnú k inému stolu. A to budeme ešte radi, ak úplne nezmenia krčmu.
