Ako deti prichádzajú o ilúzie

Tri mladé matky (takmer tínedžerky) sa zarozprávali pri predajnom stánku vedľa pódia, na ktorom sa počas roka konajú všetky kultúrne podujatia. Typický obraz - matky debatovali a dve deti sa zatiaľ celkom nenápadne na svojich ešte stále neistých nohách k sebe priblížili (tretie bolo v kočíku - to len aby sedeli počty). Nič sa nedialo, kým jedno z detí nespustilo krik. Jačalo na plné hrdlo, akoby ho drali z kože. To deti vedia.
Matka druhého dieťaťa spozornela a hneď sa na svojho potomka vyrútila so slovami: „Ty si ho udrela?“
Malá nestihla odpovedať a už čelila ďalšej otázke. „Prečo si ho udrela?“ pýtala sa mama. Svoju otázku podporila činmi – dieťaťom mixovala z boka na bok.
Cítil som, že pred fackou ju zachránil iba jej nízky vek. Plač mala na krajíčku, na hlasné otázky nenachádzala odpovede, nevedela sa dostať zo situácie žiadnym vysvetlením.
Pomoc mu prišla od mamy plačúceho chlapčeka, ktorý sa pri kriku tej druhej tety rýchlo upokojil. „Ona ho neudrela, ona ho iba postískala,“ povedala nesmelo.
Matky sa na seba usmiali a považovali vec za vyriešenú. Navzájom sa ešte ospravedlňovali, že spôsobili toto nedorozumenie.
A nespravodlivo obvinené malé dievčatko? Nevidel som mu do tváre, no jej zmätok v duši sa dal cítiť na diaľku. Ktovie, ako dlho mu potrvá, kým sa odváži postískať cudzieho chlapca? Veď ilúziu, že to môže urobiť úplne slobodne a beztrestne, práve stratila.