Iba dve diery, veď to netrvá ani päť minút. Čo to trepem, tú prvú mám za pol minúty. „Kdo umí, ten umí! No nie?“ Hneď sa nadšený vrhám na druhú dieru, rekordný čas vŕtania predsa môžem skrátiť aj na pol minúty. Že to nejde, nevadí. Rekord nebude, no práca bude aj tak raz – dva za nami.
V tejto chvíli treba dej trochu spomaliť. Určite ste videli scénku, keď hrdina navŕta do steny dieru a začne mu z nej striekať voda. Použitá v nespočetnom množstve filmov sa mi vždy páčila. Keď sa ju pokúsi zapchať prstom voda vystrekne z druhej diery. Zatlačí aj tú a ostrieka ho dajme tomu z lustra. Prehráva, nech urobí čokoľvek. Čo vám poviem, to sme sa nasmiali.
Určite aj menej chápaví pochopili, že malé odbočenie od vŕtania v kúpeľni k filmovým scénkam nebolo náhodné.
Áno, navŕtal som vodovodné potrubie.
Áno, zapchal som prstom dieru a voda začala striekať z druhej.
Áno, odhodil som vŕtačku, aby som druhou rukou upchal tu druhú dieru.
Nie, voda nezačala striekať z lustra (čím som odhalil hlúposť vo filmovej scénke). Voda striekala spod mojich rúk, pretože tlak vo vodovode holými rukami neudržíte.
Mokrý ako myš ešte vysvetľujem synovi, kde je hlavný uzáver vody (už to mal dávno vedieť sám). Manželka z mojej blízkosti zoberie vŕtačku (stále zapojenú v elektrine), ku ktorej sa až nebezpečne približuje voda a zahádže ma handrami. Cirkus nad cirkus.
Ale to precitnutie, keď voda prestane tiecť a vy si z tváre utriete aj poslednú kvapku, to precitnutie, uvedomiac si množstvo práce, ktoré vás čaká, to precitnutie si zapamätáte na celý život.
