Detva behá, tak sa pridaj! Takto sa volajú preteky, na ktorých som mal poslednú aprílovú sobotu svoju bežeckú premiéru. Teda súťažne. Detva behá, tak sa pridaj! Lepší slogan, pre mňa ako začiatočníka, som ani nemohol čítať. Bola v ňom skutočná výzva a ja som viac nepotreboval. Prihlásil som sa do hlavnej kategórie na 11,5 kilometra. Veď som už rekreačne zabehol aj viac.
Prvé sklamanie prišlo hneď na štarte. Očakával som viac mne podobných pupkatých pánkov po päťdesiatke, no nikde som ich nevidel. Drvivú väčšinu štartového poľa tvorili vyšportované mužské a ženské telá. A deväťdesiatpäť percent bolo mladších ako ja.
Konečne štart. Mám trému ako pri prvom rande. Bežíme rozpačito. Kým čelo pretekárskeho poľa sa rezko vzďaľuje, ja trčím zavretý vzadu. Stúpanie je hneď na začiatku, a tak po pár desiatkach metrov prechádzame z behu do kroku. Dobre je, pomyslel som si, toto je moja partia. Držím sa medzi nimi s ľahkosťou. Niektorých dokonca predbieham.
Druhé sklamanie prichádza niekde po druhom kilometri, keď sme v lese na úzkom chodníku. Moja skupinka to otáča a pokračuje iba v 4,5-kilometrovej trati. Ja som medzi nimi jediný, ktorý sa prihlásil na dlhšiu trať. Panika. Som stratený a zrejme posledný. Našťastie v diaľke medzi stromami zazriem modré tričko. Začínam prenasledovať svojich rýchlejších súperov. Lenže tí ma, ako na potvoru, nechcú počkať.
Niekde v polovici trate ma prepadáva strašný smäd, neviem sa dočkať občerstvovačky. Pripisujem to prechladnutiu, s ktorým som zápasil celý týždeň pred pretekmi.
Pohodový povrch lesnej cesty sa mení na asfalt, neskôr ho strieda kamenná dlažba, na ktorej kedysi skúšali bojové vozidlá pechoty vyrábané v neďalekej fabrike. Držím sa na dohľad, dokonca sa mi darí pár jedincov predbehnúť. Netuším, na ktorom kilometri sa nachádzam, pretože som si na aplikácii v telefóne pred štartom vypol zvuk. Keď telefón konečne skontrolujem, prekvapujúco sa dozvedám, že som už na deviatom kilometri.
Konečne cieľ, moderátor očakáva už len posledných deväť bežcov. Dostávam drevenú medailu na krk a do ruky energetický nápoj. Neskôr ešte guláš a pivo. Všetko bolo zahrnuté v päťeurovom štartovnom.
Moje prvé bežecké preteky sú už minulosťou. Pocit šťastia? Ani nie. Akoby som len splnil dávno zadanú úlohu, akoby som si odškrtol poznámku v zápisníku. A hneď v cieli mi napadli ďalšie bežecké úlohy. Zrejme práve o tom to celé je. Keď sa dáte na behanie, tak už beháte stále, možno až do konca života. Beh sa vám dostane do hlavy, zmení váš životný štýl a v skutočnosti každý cieľ pretekov, ktorým prebehnete, vám len odhalí nový štart na nových pretekoch.
Popri tom, ako „perlím“ tieto osvetové riadky sa musím ešte vrátiť k chytľavému názvu detvianskych pretekov. Detva behá, tak sa pridaj! Milý čitateľ, neváhaj a nabudúce sa tiež pridaj. Nešpekuluj ako, kedy či kde s behom začať. Jednoducho sa rozbehni a bež. Možno to bude zo začiatku bolieť, no neskôr sa ti telo poďakuje. A takto o rok budeš možno spomínať na svoje prvé preteky.
