Štyria chlapi s lopatami sa v ležérnom tempe hrabú v zemi. Inak nemôžu, musia predsa pozorne preskúmať každý vykopaný kúsok zeme. Aj krompáčom do zeme zakopávajú tak, akoby sa báli, že niečo v nej poškodia. Nástroje striedajú, zoberú škrabky a centimeter po centimetri sa posúvajú hlbšie. Na prvý pohľad nudná práca, každý kamienok či úlomok zoberú do rúk, aj drobnosť môže mať cenu, a preto ide do vrecúška s popisom.
Návrat k detským snom je vždy vzrušujúci, človek sa predsa len nemôže zbaviť dojmu, či nemal viac energie vydať pre jeho splnenie. Človeka pochytia pochybnosti. Možno mám práve na to schopnosti, možno je moja terajšia práca iba slepou uličkou. V hlave má z toho chaos.
Pár slov s archeológom, pár otázok. Ukazuje mi stopy, ktoré z bezvýznamnej lokality urobili nálezisko. Nie významné, ale predsa len nálezisko. Veď onedlho všetko prikryje rýchlostná cesta. Ukazuje mi rozdiely v pôde, no zastavujem ho. Tie rozdiely predsa vidím sám. Hrdý ho dopĺňam, veď viete, ten detský sen. „Toto musí byť asi staroveká cesta alebo niečo podobné," skúšam byť múdry.
„Nie, to je kanalizácia," odstaví ma. A moje tiché „ahááá" zaniká v ruchu z prechádzajúceho auta. Našťastie.
