Červeno-biele šaty išli z ruky do ruky, jedna hodnotila kvalitu druhá zasa zapínanie. Až ich do rúk chytil muž, náhodne sa zdržujúci v kancelárii. Zaujímalo ho, aká je to veľkosť. Štebotanie žien prerušil náhlym zistením: „Veď to sú predsa šaty pre psa." Povedal to tak presvedčivo, že nikto nepochyboval. Najmä nie potom, ako ukázal nápis na štítku. Dokonca bol pri ňom aj obrázok psa.
Šok v očiach manažérky by nezahrala ani filmová hviezda. Spojenie vnučka - oblečenie pre psa bolo tak nepredstaviteľné, že na chvíľku dokonca stratila reč.
„To nie je možné," krútila hlavou a po chvíli rozmýšľania dodala: „Predavačke som povedala, že mám ešte jednu vnučku - polročnú a tej by boli takéto šiatky zbytočné. A ona nepovedala nič, dokonca ani vo chvíli, keď som k tým šatám zháňala nejakú detskú čiapku. Buď to chcela za každú cenu predať alebo ani ona nevedela, že predávajú oblečenie pre psov rovno pri detských veciach," vysvetlila. Nechcela ani len pripustiť, že by vnučke tie šaty aspoň vyskúšala. Cítila sa oklamaná a právom, no zároveň bola spokojná, že sa na všetko prišlo tak rýchlo a nie doma, pri skúšaní na vnučke. Potom sa zamyslela: „Ja som na to prišla, no koľko slepých starých mám kúpi tieto šaty svojim vnučkám v dobrej viere, že ide o oblečenie pre deti. A pravdu sa dozvedia až na Štedrý deň."
