V našom starom Československu som žil celkom spokojný. Nič iné som nepoznal. Žil som spokojný aj preto, lebo nám roky do hláv nalievali, že toto je správna cesta a žiadna iná neexistuje.
Dva roky vojenčiny to možno ešte potvrdili. Na západe nepriateľ, na východe priateľ. Nemuseli ste byť oddaným komunistom, nemuseli ste mať doma Marxa, Engelsa a ani Lenina, no celoživotné spracovávanie systémom na každom zanechalo stopy. Muselo zanechať.
Rovnako ako sa chlapci z Hitlerjugend po vojne dlho zbavovali nacistického plášťa, aj my sme sa museli so svojim socialistickým výchovným základom časom vysporiadať. Najlepšie hneď po 17. novembri. Lebo to nie je iba o otvorených hraniciach a možnosti cestovať o zahraničnom tovare a preplnených obchodoch či o možnosti povedať si čokoľvek, ktorú nazývame slobodou.
Sedemnásty november dostal veľmi vznešený titul. Je Dňom boja za slobodu a demokraciu. Je dobre, že ho máme. Aspoň nám pripomenie, že nie vždy to tak bolo. Zmenilo sa veľa, no zmenili sme sa dostatočne aj my? Deti so socialistickým základom, nádejní budovatelia komunizmu... Každý zrejme po svojom. Alebo aj nie a potom sme úplne stratení. Nepripravení na novú dobu, úplne neschopní sa prispôsobiť novým podmienkam. Stratená generácia s dedičstvom komunizmu ukrytým niekde hlboko. Zúfalo hľadajúca istotu, vyberajúca si vládcov podľa seba.
Skutočná sloboda je v nás. Musí byť. To len nánosy propagandy ju prekryli. Keď sa ich zbavíme, vyjde na povrch. Určite. A potom konečne prestaneme voliť darebákov, ktorí sa na nás usmievajú a pritom rozkrádajú čo sa len rozkradnúť dá. Skutočná sloboda nás ešte len čaká.
