V ten deň sme sa dotkli osudu

Ešte aj dnes sa mi pri tej predstave rozbúcha srdce. Pokojné nedeľné dopoludnie prerušuje zvonenie pri vchodových dverách. Nástojčivé zvonenie. Zadychčaná suseda nám hovorí, že Adama zrazilo auto. Potom uteká naspäť.
Sadáme s manželkou do auta a čo najrýchlejšie prechádzame tých ani nie dvesto metrov. Sme ticho, nemáme sa o čom rozprávať, obaja čakáme na odpoveď, aj keď nikto nevyslovil otázku. Všetko mi pripadá ako vo filme. Jeho kotúč sa pohybuje pomalšie ako obyčajne. Medzi stojacimi autami a hlúčikmi ešte stále zhrozených ľudí hľadám miesto činu – nevyslovil som to, no hľadal som telo. Film sa odvíja ďalej, teraz som jedným z hlavných účinkujúcich.
Konečne ho nachádzame – nepokojný, neudržateľný a krvácajúci z nosa sa nevie spamätať. Spoznáva nás a jeho prvé slová sú: „Ocko čo sa stalo? Povedz mi, čo sa stalo?“ Nevie nič a ani vysvetľovanie veľmi nepomáha. Až do príchodu záchranky nám stále dáva zmätené otázky. Po štvrťhodine ošetrovania na mieste ho odvážajú do nemocnice. Obaja vyrážame krátko po sanitke. So sebou si vezieme obrovskú kopu neistoty.
Rodina s deťmi na Škode Superb nešla rýchlo, keď náš syn dostal cestou z kostola náhly nápad, že prebehne cez cestu. Zlé rozhodnutie! Akosi pozabudol, že si cestu pohľadom skontroloval pár sekúnd predtým. Vybehol a napálil to rovno do auta. Preliačený blatník - to bol náraz jeho boku, rozbité predné sklo - to narazila hlava. Vedeli sme, že vonkajšie zranenia nemusia byť ničím oproti tým vnútorným. Tá neistota a nekonečné čakanie vám úplne obráti životné priority. Za „všetko je v poriadku“ je človek ochotný dať čokoľvek. Hodiny sú nekonečne dlhé, keď čakáme na výsledky vyšetrení.
Nakoniec zisťujeme, že sme veľmi šťastní ľudia. Otras mozgu, zlomený nos a zlomené rameno nášho dieťaťa a k tomu pár škrabancov na jeho tvári a desiatky modrín na tele. To je konečný sumár nehody.
Je to už pár rokov a ja viem, že v ten deň sme skutočne dozreli, keď sme sa dotkli osudu.