Má to ďaleko k úprimnosti, rovnako ako aj úsmev, ktorý spolu s otázkou na mňa namieri. Možno má doma problémy, deti sa zle učia, manžel pije prvú ligu a od januára pribrala aspoň päť kíl. Možno spláca hypotéku, na dome má deravú strechu a auto je viac v servise ako doma. Možno sa každú noc budí na bolesti chrbtice a pri meraní tlaku u lekára ju zalieva pot, pretože výsledky sú stále horšie a horšie. Možno... Tých dôvodov, ktoré môžu byť ukryté za úsmevom a otázkou sú tisíce. Nechá si ich pre seba. A ja hrám túto hru, do ktorej je tá žena vtiahnutá. Veď nie ona si ju vymyslela.
Beriem svoje dva rožky a pätnásť deka diabolského šalátu a odpovedám rovnako neúprimne: „Samozrejme." Dokonca sem - tam pridám vtipnú poznámku. Podľa nálady. Možno je ten šalát už dávno po záruke a o pár hodín skončím v nemocnici. Možno tie rožky obchytal ujko s nákazou bohvie čoho a už o chvíľu začnem prskať. Možno...
Hráme túto hru už celé mesiace, dobrovoľne si vytvárame Matrix.. Ona splnila úlohu, ktorú dostala od zamestnávateľa do bodky a ja som sa najedol. Matrix je napokon celkom dobrý svet, no aj tak mám pokušenie, urobiť v ňom zmeny. Počkám dve hodiny, za ten čas by sa zlé raňajky mali prejaviť. Ak sa nič nestane, pôjdem k tej pokladni a teraz už od srdca jej poďakujem za dobý nákup. Viem, že ma odmení úsmevom o úprimnosti ktorého už nebudem pochybovať.
