Patrilo by sa zájsť do lepšej reštaurácie. Alebo niekde na víkend... Klasika. Keď plánujete výročie svadby, tieto dva návrhy patria medzi najčastejšie. "Nepôjdeme do Bystrice na protest?" spýtala sa ma nečakane moja polovička a ja som v tej chvíli zabudol na všetko plánovanie. S radosťou som súhlasil. Prečo by sme tridsaťtri rokov spoločného života neoslávili na ulici? Navyše, keď niektorí sľubovali, že to bude hotový "mejdan".
Človek by možno čakal, že keď sa stretnú tisíce nahnevaných ľudí, padne aj nejaké to ostrejšie slovo. V piatok v Banskej Bystrici sa však stretli tisíce nespokojných, no slušných ľudí, ktorí prišli pokojne a dôstojne vyjadriť svoj názor. Aký to bol kontrast oproti nenávistným prejavom Roberta Fica, ktorý ešte ako opozičný politik navrhoval riešiť politické problémy lopatami!
V piatok som sa cítil, akoby sa tu znovu premietal film s názvom November '89. Aj vtedy nám vládli ľudia, ktorí akýkoľvek nesúhlas porovnávali s rozvracaním republiky a opierali sa o tajnú políciu. A po rozumy si chodili do Moskvy. Aj vtedy boli herci a študenti nepriateľmi štátu. Aj vtedy sa hovorilo o zasahovaní zo zahraničia...
Prežívame november v januári
... a zrejme ho budeme prežívať aj v ďalších mesiacoch - len štrnganie kľúčov nahradili rozsvietené mobily. Prečo sme ale po takej dlhej dobe museli vyjsť opäť do ulíc? Prečo sa vraciame v čase? Mysleli sme si, že komunistov posielame do zabudnutia a zaspali sme. Neboli sme v strehu, mysleli sme si, že už tu bude iba dobre. Nebude. Takto sa to skončí, keď prestaneme byť aktívni, keď sa nezaujímame o veci verejné, keď voľby necháme na iných. Zaslúžili sme si to za to, že sme politiku nechali na grázlov a plochozemcov.
Slovensko je naše!
Príďte na námestia a odkážte im, že Slovensko je naše! Že nám záleží na jeho budúcnosti. Že sa nenecháme zastrašiť. Že chceme žiť v slušnej a demokratickej krajine.
Stretneme sa v piatok 31. januára o 17.00 hod. na Námestí slobody v Banskej Bystrici.
A na záver - ďakujem ti, láska moja, za najkrajší darček k výročiu svadby.
