Nový film Jiřího Mádla, Vlny, bol na začiatku niečoho, čo človek nevymyslí, čo zariadi iba život a možno Pošta pre teba. Dve hodiny pred tým, ako som išiel do kina na Vlny, som si pozrel recenzie, najskôr od filmového kritika a potom komentáre od "ľudu". Tu ma zaujal dialog dvoch pánov, ktorí niečo pamätajú.Obidvaja mali rozdielne názory, zjednodušene ich nazvem - komunista a antikomunista.Nezasiahla ma ani tak pointa rozhovoru, ale priebeh, v dnešnej dobe nevídaný.Napriek rozdielnym názorom, žiadna vulgárnosť, žiadne napádanie,osočovanie. Naopak. Maximálna slušnosť, korektnosť, vykanie, na konci sa pozdravili, popriali si pekný deň. Neskutočné dnes aj naživo, nieto ešte v anonymite internetu.Politické zoskupenia by mali mať tento dialog ako povinné čítanie. Rozumiem však, že je problém udržať sa v pohode pri niekom, kto vám tvrdí, že Zem je plochá, alebo, že kultúra je iba to, čo má holý pupok a valašku ( nemám nič proti folkloru, som z Detvy).
Pomaly sa dostávam k tomu, prečo som sa rozhodol tento blog napísať. Keď som dočítal dialog, pozrel som sa lepšie na meno antikomunistu. S človekom, ktorý sa tak volá, som niekedy dávno prežil temnú, smutnú, zbytočnú, ale aj kamarátsku časť života. Fotku tam nemal, ale aj tak som skúsil. Napísal som mu, že ak bol v rokoch 1982 - 84 na vojne vo VU 1051 Louny a bol vodič BVP ( bojové vozidlo pechoty, ktoré som mimochodom v Detve vyrábal ), tak ja som ten, ktorý celý ten čas sedel za ním vo veži strelca a medzi našimi bydlami na rote bola medzera 50 cm. A ešte som tam napísal, že ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem. Za dve minúty prišla odpoveď : "Ahoj Milane, ty vole, svět je malý". Od posledného nášho kontaktu uplynulo viac ako 40 rokov, vtedy sme si zamávali na buzeráku pred prepustením do civilného života. ( buzerák - obrovská rovná plocha v kásárňach, slúžiaca na buzerovanie vojakov - záklaďákov).
S Peťom ( už ho nebudem nazývať antikomunista), sme mali rovnaké názory na Husáka a jeho kámošov ( Husák - vtedajší prezident), na ostnaté dráty okolo celého Československa, obidvaja sme milovali Karla Kryla, Roberta Planta, Iana Gillana, či Ozzyho... Bol tam však jeden rozdiel. Na vojnu sme prišli z úplne opačných prostredí. On mohol byť sám sebou aj doma, vyrastal v prostredí disentu, charty, všetkého iného, len nie komunistov. Ja som sa narodil a vyrastal v prostredí úplne opačnom. Keď som prišiel do určitého veku a začal som chápať, že niečo je špatne, mohol som síce doma naniesť svoj nesúhlas, ten však vždy zostal nepochopený ( jemne povedané). Takže občas na vojne sa stávalo, hlavne vtedy, keď môj kolega a kamarát z BVP prišiel z vychádzky, na ktorej nechal základných 21 korún ( 10 pív plus jedny Startky ) a chcel ma trochu naštvať, oslovoval ma : " ty muj malý komunisto ". Je mi smutno, že aj 15 rokov po otcovej smrti a 35 rokov po revolúcii, jeho kamaráti prežili všetko, nič ich nezlomilo, otriasli sa zo všetkého a veselo si "vládnu" ďalej. Však páni, Ján Richter, Robert Fico, Peter Pellegrini ...
Dávno som sa zaprisahal, že keď niečo náhodou napíšem, tak to bude iba o mojom milovanom triatlone, láske a rokenrole. No,čo už, prišli Vlny a doplavili toto...
P.S. Peťo pozdravujem do Kolína.
