P { margin-bottom: 0.21cm; }
Dopoludňajší program otvorila svojim príhovorom predsedníčka komisie A. Nuray Karanci (Turecko), ktorá hovorila o dôležitosti a potrebe psychologickej pomoci po vážnych prírodných, priemyselných, dopravných katastrofách, trestných činoch či teroristických útokoch. Rovnako však spomenula dôležitosť tejto pomoci a starostlivosti v každodennej psychologickej praxi.
Členka komisie Salli Saari (Fínsko) vo svojej prezentácii porovnávala postup zásahu v prípade dvoch tragédií spojených so streľbou v školách vo Fínsku. V prvom prípade išlo o malú obec len s niekoľkými tisíckami obyvateľov, kde žiaci i pedagógovia tejto strednej školy boli súčasne obyvateľmi obce. Strelecký útok mal masívny dopad nie len na obete a pozostalých, ale na celú komunitu. Bolo dôležité poskytnúť psychologickú starostlivosť všetkým, ktorí vykazovali znaky posttraumatickej stresovej poruchy. Psychologická pomoc bola v tomto prípade oneskorená nakoľko v danom regióne nebolo dostupné operačné stredisko, ktoré by mohlo poskytnúť urgentnú psychologickú starostlivosť. To malo za následok dlhodobejšie pretrvávanie symptómov a potrebu dlhodobejšej práce s obeťami tohoto útoku. V druhom prípade išlo o mesto s viac ako pätnástimi tisíckami obyvateľov kde študenti a pedagógovia boli z rôznych častí Fínska. V tomto prípade aj vďaka urgentnému nasadeniu psychologickej pomoci boli následky tejto tragickej udalosti oveľa miernejšie a čas na uzdravenie sa zo symptómov kratší. Podstatné bolo, že v oboch prípadoch si kompetentní vo vláde uvedomili, aké dôležité je poskytnúť obetiam aj psychologickú pomoc.
Po krátkej prestávke nasledovala prednáška Marianne Vante Straume (Nórsko) o skúsenostiach psychológov po teroristickom útoku v Utoya. Situáciu hneď v úvode komplikoval fakt, že k útoku prišlo v čase letných dovoleniek navyše v piatok popoludní čo znamenalo, že väčšina ľudí aj zo záchranných tímov začínala svoj víkendový oddych. Bolo však nevyhnutné zahájiť pomoc. Spočiatku bola situácia chaotická, neprehľadná. Postupne však bol v blízkom hoteli vytvorený priestor pre obete, ktorým sa podarilo uniknúť. Tam sa začali tiež schádzať príbuzní, ktorí boli rovnako vystrašení ako obete, keďže nebolo jasné koľko je na ostrove mŕtvych. V tomto čase psychológovia poskytovali prvú pomoc kam patrí proaktívna prítomnosť (ponúkanie svojej prítomnosti a pomoci), aktívne počúvanie, kontajnerovanie (prijímanie všetkého s čím sa človek potrebuje aktuálne zdôveriť), pýtanie sa (nie však na hlbší emocionálny obsah, ten príde na rad v neskorších štádiách), podpora v sociálnom fungovaní (vyhľadať kontakt s príbuznými, priateľmi a pod.) Po tom ako pominula akútna fáza bolo potrebné s obeťami a pozostalými pracovať aj ďalej. Dôležitou hoci nie ľahkou časťou bol návrat na miesta útoku po tom ako boli upravené do pôvodného stavu. Súčasťou boli aj pietne dekorácie či už formou sviec alebo kvetov na miestach kde boli mŕtve obete. Dôležité bolo, aby sa na tieto miesta dostali najprv tí, ktorí pri útoku niekoho stratili. Následne tam prišli aj tí, ktorí útok prežili. Táto časť v procese pomoci bola dôležitá pre uvedomenie si faktu, že to čo sa stalo bolo skutočné a už to skončilo. Na záver treba povedať, že všetka táto starostlivosť bola v plnej výške hradená štátom a teda dostupná pre všetky obete aj pozostalých.
Kolegyňa Eva Münker-Kramer (Rakúsko) oboznámila účastníkov so skúsenosťami o význame práce psychológov s médiami pri tragických udalostiach. Dôležitou úlohou psychológa, je práca s obeťami v zmysle ich inštruovania ako môžu s médiami komunikovať a tiež ubezpečenie, že s médiami komunikovať nemusia. V prípade ak sa médiá pýtajú psychológa na konkrétnu obeť a následky na ňu, je potrebné vždy odpovedať všeobecne. Zdôvodnenie je jednoduché, v prípade, že konkrétna obeť, je klientom/klientkou psychológa, ktorý sa vyjadruje, tak je neprípustné sa vyjadrovať, v prípade, že konkrétna obeť nie je klientom/klientkou psychológa, ktorý sa vyjadruje, tak psychológ nemá dostatok informácií, aby sa vyjadril. Médiá vyžadujú zjednodušenú odpoveď, jasnú, krátku, rýchlu, jednoznačnú. To však často nie je možné, nakoľko vieme, že v spojitosti s ľudským správaním a psychikou takéto odpovede väčšinou nemáme. Preto je dobré ak sa psychológ pokúsi zhrnúť odpoveď do niekoľkých bodov čo je zväčša akceptovateľné aj pre médiá.
Popoludňajší program začali kolegyne Miroslava Zimányová a Petra Zemanová (Slovensko) (tie dopoludnia zabezpečovali aj skvelý preklad prednášok z angličtiny), ktoré hovorili o potrebe vzniku prepojenia psychológov pracujúcich pri kríze, nešťastiach a traumách a o pripravovanom cykle školení v tejto problematike. Situácia na Slovensku je v súčastnosti taká, že ak aj sú psychológovia, ktorí vedia poskytnúť adekvátnu pomoc v kritických situáciách často keď je to potrebné, tak sa o nich nevie. Aj z tohto dôvodu by bolo dobré vybudovať sieť psychológov s adekvátnym vzdelaním, ktorí by boli rozpoznateľní a kontaktovateľní v prípade, že to bude situácia vyžadovať. Bolo by vhodné, aby takáto sieť vznikla aj v spolupráci so Slovenskou komorou psychológov.
Na záver boli pripravení kolegovia Radovan Bránik a Karina Brániková (Slovensko) z neziskovej organizácie Modrý anjel. Nachystaní boli pôvodne obaja, ale ako to býva v urgentnej starostlivosti, tak i teraz sa stalo, že skôr než prednáška začala bol Radovan odvolaný do Levického okresu k zásahu kvôli povodňovej situácii. Počas prezentácie sa účastníci dozvedeli množstvo informácií z rôznych krízových situácií. Či už išlo o povodne, vážne dopravné nehody alebo priemyselné havárie. Podstatnou bola napríklad informácia aké dôležité je, aby sa pozostalí mohli rozlúčiť s telom obete. Nech je telo v akomkoľvek stave, vždy je lepšie môcť ho vidieť ako nechať svoju myseľ vytvárať hrôzostrašné fantázie. Realita je často znesiteľnejšia ako to čo si dokážeme vyfantazírovať. Po tragédii je tiež potrebné spustiť proces smútenia, čo sa dá uľahčiť tým keď záchranári umiestnia na bezpečné miesto pietnu dekoráciu v podobe sviečok či kvetov. Tím Modrého anjela je súčasťou záchranných tímov spolu s hasičmi, zdravotníkmi a políciou. Ale je to zároveň jediná zložka, ktorá funguje ako ako nezisková organizácia a teda si musí zháňať peniaze na fungovanie sama.
Som rád, že sa podarilo zorganizovať túto skvelú konferenciu a trochu ma mrzí, že neprišli aj médiá.
