Krkavčia matka

Je to tak. Tá žena si to zaslúži. Jej dieťa sa nestihlo ani poriadne nadýchnuť. Aj keď ho, dovolím si povedať so 99%-nou istotou, nemala v úmysle zabiť. Bola opitá. Doma bola sama a s pôrodom jej nemal kto pomôcť. Zrejme o to nemala ani záujem. A keďže jej už jeden trojmesačný syn zomrel a ďalšie dieťa potratila, predpokladám, že spontánne, dalo by sa to takmer považovať za recidívu.

A teraz by som mal napísať niečo podobné ako: "Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom". S takýmto prípadom sa však ani Ježiš nestretol. To, čo urobila tá žena, je zlé. Svojou nedbanlivosťou zapríčinila smrť troch detí. Na tomto sa môžeme zhodnúť. Židovský starší z Ježišovych čias by povedali: "Oko za oko, zub za zub". Tak v zákone určil Mojžiš.
- Komu by to pomohlo?
- Bol by to odstrašujúci príklad.
- Zomrel by ďalší človek.
- Tak jej treba.
- Keby tej žene pomohli odvyknúť si od alkoholu, mohla by ešte urobiť niečo dobré.
- Može si žena, ktorá alkoholom zabila tri svoje deti, odvyknúť?
- Si si na sto percent istý, že nemôže?
Tu by som túto debatu ukončil. Mohla by sa ťahať ešte veľmi dlho, možno až do konca dejín. Aj preto, lebo debata o živote a smrti, sa ťahá minimálne celými dejinami kresťanstva a v súčasnosti vystúpila do popredia s novou nástojčivosťou.

Je to tak. Tá žena pôjde do vezenia. Minimálne na protialkoholické liečenie do psychiatrického ústavu.
Jeden z jej synov zomrel ako trojmesačný, druhý možno ako šesťmesačný plod po spontánnom pôrode.
Ten prvý mohol prežiť na tomto svete ďalšie tri mesiace a ten druhý možno žil o tri mesiace menej.

Je to tak. Táto žena pôjde do vezenia. Patrí tam. Doteraz nebola potrestaná za smrť ani jedného zo synov. Teraz jej to zrátame. Naraz za všetkých a nech vo vezení ostane poriadne dlho. Aj za toho, ktorého potratila. Však ho svojim pitím spôsobila ona. Nechtiac, ale predsa. Bola a je závislá.

Narodil som sa ako tretie dieťa. Mama mala 32 rokov a zdravotné problémy, takže pravdepodobnosť, že sa počnem a nie to ešte narodím, bola minimálna. Počal som sa, mamu sa pozerali trochu krivo, ale prežil som, narodil som sa a som tu.

Keď bola mama druhý krát tehotná, päť rokov predo mnou, musela ísť na operáciu. Keď doktorka, ktorá ju mala operovať, zistila, že je tehotná, povedala jej, že to dieťa asi bude musieť ísť preč. Mama ju uprosila, aby sa ho snažili zachrániť. Podarilo sa.

O päť rokov po mne sa počal môj mladší brat. Keď mama prišla ku lekárovi, sestrička sa pozrela, a podávala na podpis nejaký papier.
- Čo to je? - pýta sa mama.
- Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva.
- A prečo?
- To chcete v takomto veku ísť rodiť?
- Keby som si ho dala zobrať, ako by som sa mohla pozrieť ostatným trom deťom do očí?
Tým to skončilo. Brat sa narodil a všetko bolo v poriadku.

Je to tak. Tá žena pôjde do vezenia. Moja mama si zaslúži metál. Za mňa, za moju sestru a aj za môjho brata. Keby jej ho ktokoľvek dával, neprijala by ho. Povedal by, že to bolo samozrejmé. Nie som ženou, neviem čo to znamená, mať každý mesiac menštruáciu, nikdy nebudem tehotný a nebudem pod srdcom nosiť svoje dieťa. Nikdy nebudem vedieť čo všetko tehotenstvo a pôrod obnáša.

Ale keď sa pozriem na tento svet, na všetky krásy, ktoré môžem vidieť, ktorých sa môžem dotknúť, je mi ľúto nielen tých troch, trojmesačného, novonarodeného i šesť(troj?)mesačného, ale aj všetkých ostatných, ktoré sa nemohli narodiť, lebo ich matky neboli ako moja normálna mama.