za domami kopcom úbočina
cesta strmá v trávy vaľ sa ťahá
vyložená kamením to zákrut zrada
kde sa kolá vozom občasto lámu
tam, kde cigeľka pramení
ver, podľahnú tomu klamu
aj krajaskúsi furmani
*
za domami tými lazina bytia chyží
v ostatnom dome mať sama
so synom v chúľosti skromno žijú
aj teraz, keď noc jesene sa blíži
kde vlci opúšťajú svojich
a líšky chorovody vijú
tam v hlt lesa zas a znova
uteká malý Janko bosý
aj keď mu jeho mať to prísne zakázala
túlať sa temravou horou potme
šťastie pokúšať a prosiť
*
nestrácha, nezdýma, veselo si skáče
k tomu mu mesiac na koncovke hudie
ťažký na chrbte pinkeľ haluzí dreva
no on si k ceste píska a takto dumá:
keď predám ho na rínku
čo i len päť za grajciarov
bude nám na vrecko švábky
veď domov cesty už len pár kiarov
*
domov sa vracia nošou plnou pleca
smer mu z diaľky ukazuje svieca
z okna ich domu už je na pozdrav
vtom v kútku čečín počuje čosi
hľa, malé líšča
*
pasť krutá drôtom zovrela drobné hrdlo
Janko neváha, nazbierané živobytie stráca
vyprostí telíčko v posledných nádychoch
v dlaniach drobné chúďa pootáča
pohladí, teplom tela obdaruje
to malé k životu pomaly sa berie
*
zasnený Janko šťastím záchrany
svojou bosou nohou miesto medveďa
do klepca v lístí ukrytom stúpi
čeľuste hladné cvaknú silou ohromnou
z ktorej aj kosti kruštia
lesom doznieva úder kovu tupý
výkrik bolesti padá s chlapcom malým k zemi
z náručia skáče mu tvor nemý
do papradia záchranča uteká sa
späť k svojej rodine
ktorá sleduje vše opodiaľ
*
kým v potoku preteká hať
na svojho márne Janka jeho mať
celou nocou rána čakať bude
za domami kopcom úbočina
za ňou les, čo chce prijať syna
*
v ostatnom dome cígeľského valalu
spod šindľov dymu vaľba von sa ona ťahá
s ním tieň nečujne opúšťa povalu
komína si spoza kosu berie
pôjdom oblizne poslenú ich slaninu
kým dedina usína v kľude
naostatok hlásnik trúbi dvanástu hodinu
Kosatá cestou hor do lesa stúpa
do smrečín sa ťahá odkiaľ vanie ľahká korisť
prach hradskou svojim plášťom víri
zdvihol sa vietor a lesa zver v tejto chvíli
dá sa počuť na chotár
*
líšky kňučia
bachyňe kvičia
vysoká ruje
vlci popolavo vyjú
spomoženie zvolávajú
*
nad chlapcom už takmer bez dychu
stojí smrtná v plášti deravom
tá stará zubatá sýru pľuje
kosu zaťať naprahuje
hrdzavá čepeľ sviští vzduchom
razom do živého zatína
*
voziar s povozníkom hradskou hrkotajú
domov sa berú z ostatného jarmoku
počujú vreskot, celá hora jačí
zver im kríží, či to bude stačiť?
cestu nadobro im starý lišiak hatá
do húštia ich svojim krikom láka
kde tragédia svoje dejstvo časí dokonať
*
chlapi vidia krivdu
berú dreva drúky mocné od roboty to ruky
bijú bezhlavo, kosa sa láme na dva kusy
Kosatá však stihne dovŕšiť svoje dielo
no teraz dobitá brať nohy na plecia musí
*
za domami kopcom úbočina
za ňou les, čo prijal syna
*
v ostatnom už dome vyhasol komín
nemal kto v dlhej žiaľa noci priložiť
mamka do rána usiluje na priedomí
oči utopené v slzách, narieka a ruky lomí:
nietho, podel sa,
ako, verubože, teraz budem žiť?
*
na hradskej skraja zastavuje povoz
furmani na ňom nepredaný ovos
aj zlomenú kosu vezú
kone si uviažu o najbližšiu brezu
na korbe vrchu ležia nehybne dve telá
mamka zmeravela celá
jedno z nich sa dvíha a ruky naťahuje cez okraj:
tu som, mamka, jaj!
*
no ten druhý tvor vedľa Janka
nehybné leží ďalej…
matka líška v hrudi hrdzu kosy
ďalej až za hrob bude nosiť
v ďake svojho mláďa záchrany
skočila v lese smrtke Kosatej do rany
*
za domami kopcom úbočina
láska je silná
tá materská je viac
zachránila syna
