Napriek tomu že väčšina ľudí chce byť in a i keď človek podlieha módnym trendom a mnohí nemajú dostatok finančných prostriedkov, každý sa snaží niečím odlíšiť od tých ostatných. Tieto prirodzené vlastnosti človeka sa napríklad pokúsili narušiť komunisti a snažili sa hlavne deti obliecť do akejsi vzorovej rovnošaty.
Z našich mám sa im následne podarilo urobiť krajčírky a my miesto toho, aby sme zmysluplne vyplnili čas s rodičmi, sme sa potom pár týždňov predvádzali po školách v katastrofálnych rovnošatách. Našťastie pätolízači neuspeli a dokonca dievčatá mohli mať našitý zips v rozkroku nohavíc. To až do chvíle, kedy sa opäť neaktivovali niektorí aktívny budovatelia socializmu a nevyvolali ďalšie problémy. To som však už odbočil do úplne inej témy.
„Koľko súbojov, kým sa pochopí, že aj proti sebe sú vždy dokopy,“ spieva Lehotský v pesničke „Otec a syn.“ Autori (Lehotský, Peteraj) pravdepodobne správne vychádzali z teórie jedného otca.
Neviem či to zariadila príroda alebo Boh ale mám za to, že prirodzeným pre človeka je, že dieťa má jedného otca a jednu mamu. Ono totiž ešte stále vzniká ich spojením a teda by nemalo podliehať ani módnym trendom, ale ani výstrelkom komunistov či iných aktivít.
Na internete som sa dočítal, že šťastné a spokojné deti sú pre rodičov tou najvyššou prioritou. V tom samom texte bolo napísané, že nie vždy rodina funguje tak, ako by sme si predstavovali a stáva sa, že príde k jej rozpadu.
Priznám sa, že až doposiaľ som si pod slovami „stáva sa“ predstavoval iné percento, ako som si opäť našiel na internete. Rozpad takmer každého druhého manželstva sa predsa nedá nazvať „Občas.“
Nad kvalitou manželského zväzku tej nerozídenej druhej polovice sa teraz zamýšľať nemienim, ale určite by som aj v tomto prípade dospel k zaujímavému poznaniu a pravdepodobne by som dostal po „karme.“
Dnes, keď sa sporíme o možnosti adopcií detí homosexuálnymi pármi a o striedavej starostlivosti, ma mimochodom napadajú nové, inovované názvy Lehotského pesničky.
Otec, mama a syn.
Mama, mama a syn.
Otec, otec a syn.
Otec 1, mama 2, otec 2, mama 1 a syn.
Napadlo ma aj „Otec 1, mama 2, otec 2, mama 1, otec 3 a syn,“ ale to už je aj na mňa moc.
Priznám sa, že fungujúce „Mama, mama a syn“ alebo „Otec, otec a syn“ mi pripadajú podstatne sympatickejšie, ako nefungujúce „Otec, mama a syn“, alebo „Otec 1, mama 2, otec 2, mama 1 a syn.
V pesničke sa ďalej spieva: „Podobnosť uteká, tým sa to začína, čas všetko prenesie vždy z otca na syna.“
„Z ktorého otca?“ Z otca 1, z otca 2, alebo nebodaj z otca 3?
V tejto súvislosti som si spomenul na jeden vtip.
Záhorák chytí zlatú rybku a tá mu ako každá zlatá rozprávková rybka sľúbi, že mu splní tri želania. „Já mám enem jedno.“ „Abys nemnela kosci,“ odpovedá Záhorák.
Pred sebou, na stole, mám položený jeden obrázok o našom vzdelávacom systéme. Na obrázku je nakreslená lesná škola a učiteľ práve hovorí opici, tučniakovi, slonovi, rybke v akváriu, tuleňovi a psovi nasledovné slová: „Kvôli spravodlivým podmienkam dostanete všetci rovnaké zadanie.“ „Prosím vyšplhajte sa na strom!“
Nechcem teraz písať o našom školskom systéme. Bolo by to na dlho a niektorí akademici by ma svojimi nabiflenými a neotrasiteľnými teóriami zvozili pod čiernu zem. Spomenul som to v tomto článku len z jedného jediného dôvodu. Ide nám v skutočnosti o tie deti?
Rodičia riešia učiteľov, učitelia rodičov a potom spoločne homosexuálne partnerstvá.
A deti?
Opica sa učí cválať, tučniak hrať na gitare. Slon sa učí šplhať na lane, rybka spievať, tuleň pochodovať a pes nevyplazovať jazyk.
Malí medvedíci menia každé dva týždne brloh a spoznávajú nových medveďov.
Nech sa na nás dospelých pozerám spredu či zozadu, sprava či zľava, mám pocit, že nám na tých deťoch niekedy vôbec nezáleží.
To na čom nám záleží je pravdepodobne len naše ego a rybka bez kostí.
