Vraj ide len o „stádovitý“ efekt približne 20 % podmnožiny voličov, hlavne starších spoluobčanov.
Nedávno som navštívil jedno zákaznícke centrum. Čakal som v poradí, bez mp3 alebo internetu v mobile a tak som si vypočul niektoré dialógy. Pani a pán, približne vo veku 50 rokov sa horlivo dožadovali vrátenia tristo Eur, ktoré omylom zaplatili ako zálohovú platbu. „Až o 5 dní?“ pohoršene reagovala pani na termín vrátenia omylom uhradenej čiastky. „Uvedomujete si, že sa jedná o 9 000,- korún!“ argumentovala.
Pravicový volič takto argumentovať nedokáže. Ten už dávno vie, že tento prepočet je úplne nezmyselný a ak ho aj niekedy urobí, tak by tých 300 Eur prepočítal približne na 600 korún, ak to už dávno nepočíta jedna k jednej. Pre väčšinu pravicových voličov nie sú vlaky zadarmo žiadnou výhrou a pravdepodobne by na železničnú stanicu už ani netrafili. Za týmto „skvelým“ nápadom súčasnej vlády vidia nanajvýš výdavok z vlastnej peňaženky a presne tak isto sa musia cítiť aj vtedy, keď na televíznej obrazovke sledujú, ako si pán premiér odškrtáva na tabuli jeden nezmysel za druhým.
To pre ľavicového voliča môže byť cesta vlakom zadarmo majlant. Tak isto ako akýkoľvek bonus, ktorý si vynásobí 30 krát a začína sa cítiť v balíku. Svoje, teda vlastne naše spoločné dlhy neeviduje a že niečo nie je v poriadku pochopí až vtedy, keď mu zrušia plánovanú operáciu na Antolskej a pošlú ho domov. To je potom kriku!
Pravicový volič to má oveľa ťažie ako jeho náprotivok. V prevažnej väčšine sa dokáže zamyslieť nad politickým dianím a vyhodnotiť situáciu. Ponuka, ktorá sa mu však dostáva je žalostná. Neľavicové alebo lepšie povedané ostatné politické strany sa rozmnožujú monocytogénnym spôsobom a vytvárajú takú spleť nehomogénneho zlepenca, že len nahrávajú protistrane. Namiesto toho, aby sa aspoň pokúsili vypracovať prienik svojich volebných programov, začali sa ponúkať Smeru za nevestu.
Mnohým, väčšinou chudobnejším alebo neúspešným, sa cnie za socializmom. Iní zvolávajú na námestia, ďalší hľadajú riešenie v priamej demokracii.
Tí ktorí hľadajú spásu v zmene spoločenského systému asi nepochopili, že ten režim nemal žiadny ťah na bránu a spôsob akým sa vyberali kádre bol horší ako akékoľvek voľby za posledných 25 rokov. Námestia? Tie sú asi tým najhorším riešením.
Že by priama demokracia? Po vzore Oľano? Uvedomujú si vôbec tí ľudia čo to znamená riadiť štát? Uvedomujú si, ako by to mohlo dopadnúť? Ako by 150 poslancov a ich asistentov vypracovalo po voľbách spoločný program rozvoja a správy spoločnosti? S kým by to v súčasnosti urobili?
Mnohých z nás celkom dobre vystihuje táto karikatúra. Bič na chrbte zatiaľ až tak nebolí a tých pár jedincov, ktorí ho pocítili na vlastnej koži väčšinu nezaujíma. Žijú pre dnešok, „užívajú“ si a myslia si, že im sa tej rany bičom nedostane.
Z diskusných príspevkov, ktoré som si mal možnosť za posledných pár rokov prečítať, mi vychádza, že zodpovednosť za stav nášho štátu nesú nevoliči. Vraj keby láskavo zodvihli svoje zadky a dostavili sa k urnám, vyzeralo by to u nás inak. Neviem kde berú to presvedčenie, že pomer hlasov by sa zmenil, ale pripúšťam že majú pravdu.
Zmenilo by sa niečo? Asi áno. Tak ako vždy. Niektorí by si polepšili, iní pohoršili. Viacerí by trpezlivo čakali, kedy už 25 rokov sľubované „reformy“ začnú prinášať ovocie a ďalší by sa hotovali im to v nasledujúcich voľbách spočítať.
Mojim cieľom nie je nabádať ľudí, aby sa nezúčastnili volieb i keď si myslím, že ani nasledujúce voľby, tak ako všetky predchádzajúce, nič nezmenia, iba ak prehĺbia morálny úpadok našej spoločnosti.
Napriek tomu, že ponuka je katastrofálna, asi najhoršia čo si pamätám, ani bojkotovať voľby nie je riešením. Okrem toho politici by si bez hanby spokojne rozpočítali hlasy voličov, aj keby sa volieb zúčastnili len ich rodinní príslušníci.
Prečo to teda píšem?
Mnohí voliči očakávajú, že sa na politickej scéne konečne objavia nejakí výnimoční a slušní ľudia, ktorí vyriešia nie len problémy spoločnosti ako takej, ale aj ich vlastné. Nevoliči len mávnu rukou a povedia si, že aj tak sa nič nezmení a radšej si budú posilňovať svoje ego napríklad pri sledovaní pouličnej show, vraj o znalosti Slovenského národa. Politickí princovia na bielom koni sa nedostavia, pretože múdri a slušní ľudia majú väčšinou iné priority ako túžbu po moci.
Koncom roku som tu zverejnil text mojej knižky, presne podľa pokynov administrátorov, v zmysle platného kódexu, v sekcii próza. Uvedomujem si, že moje písanie nie je žiadne vyzreté literárne dielo, bola to však jediná možnosť ako vyjadriť názor. Nečakal som zázraky, ale až taký veľký nezáujem ma prekvapil. Ani nie tak o knižku, ako o tému.
Tak je to aj s politikou. Väčšina nemá čas. Sledovanie Farmy vyčerpá a ľudia musia riešiť oveľa vážnejšie problémy ako budúcnosť vlastných detí. Napríklad čo variť, či vôbec variť, bohužiaľ mnohí za čo variť.
Apatia, skepsa, nevedomosť ničia našu spoločnosť ako mor. V zdravotníckych zariadeniach sa kradne mydlo, ak máme zaplatiť za likvidáciu stavebného odpadu, bojíme sa, že vzniknú čierne skládky. Verejných záchodov je ako šafránu, na mnohé je nebezpečné vojsť a zamestnanci sú za holú výplatu ochotní pripraviť neregulárne podmienky tendrov. Tak z čoho má vyjsť tá elita?
Každá profesia si myslí, že jeho práca je tá najťažšia, pre spoločnosť nenahraditeľná a tri Svätoplukove prúty už dávno nikomu nič nehovoria. Učitelia nepovažujú rodičov, ktorí nemajú absolvované „náročné“ pedagogické vzdelanie, za rovnocenných partnerov a málokto si uvedomí, že spoločnosť je jeden homogénny celok, ktorý by bol bez spolupráce jednotlivých profesií nefunkčný.
Dnes tu máme, nie len my Slováci, spoločenský systém o ktorom sa našim predkom ani nesnívalo a my ho svojou hlúposťou, ľahostajnosťou, sebeckosťou, chamtivosťou necháme zvlčieť.
Ak nepochopíme, že sa musíme starať o veci verejné, tak je mi ľúto tých malých človiečikov, ktorí behajú v škôlkach alebo v školách. Práve u nich a práve pre nich by sme mali začať. Aby oni, keď vyrastú, mali v sebe toľko múdrosti, kreativity a empatie, že dokážu tento svet meniť k lepšiemu.
