Na čunder sme nešli prvýkrát. Mali sme tam vyhliadnuté dobré miesto na skale nad pionierskym táborom, skadiaľ bol úchvatný výhľad na okolie Smoleníc.
Ešte sme ani poriadne nepostavili stany a už sme vyrazili na pivo. Najskôr pár pív a potom začať variť večeru. Len čo sme sa po návrate z krčmy vyštverali k stanom, bolo treba ísť do potoka po vodu. Zostupovali sme s Borisom dolu strmou skalou k potoku. Neviem, či to bolo pivom, ale ten idiot dostal skvelý nápad. Rozhodol sa, že ma vystraší. S výkrikom Pozor, spadneš! ma postrčil, ale už nezachytil. A nezachytil som sa ani ja, hoci kmeň jedného menšieho stromu som doslova minul špičkami prstov. Padol som asi z desaťmetrovej výšky na trávu, tesne vedľa obrovského balvanu.
Vtedy moji kamaráti dokázali, že za niečo stoja a doslova mi zachránili život. Konali duchaprítomne. Z telefónu, ktorý bol v neďalekom pionierskom tábore, zavolali policajtov. Tí našťastie neboli ďaleko. Poskytli mi prvú pomoc a záchranka ma odviezla do trnavskej nemocnice. Mal som zlomené rebrá, ktoré mi prepichli pľúca. Dusil som sa.
Na moje šťastie mal službu v tento sobotný deň pán primár z chirurgického oddelenia. Okamžite ma operoval a urobil mi tracheotómiu. Prebral som sa až na druhý deň a vôbec som nevedel, čo sa stalo. Len pár zábleskov sa mi hmýrilo v hlave. Pre trubicu v hrdle som nemohol hovoriť, a tak som všetko musel písať na papier. Ako sa cítim, kde ma čo bolí, či niečo nepotrebujem...
Nemocnica a konkrétne jednotka intenzívnej starostlivosti, kde som ležal, bola zvláštnym miestom. Istým spôsobom desivým. Najdôležitejšie slovo tu mal, prirodzene, pán primár a všetci ho rešpektovali. Napríklad sestrička bola dôkazom toho, že bez primárovho súhlasu nebolo na oddelení nič možné. Zistil som to, keď som pomocou pera a papiera požiadal o pohár vody.
„Musím sa spýtať pána primára, či môžete piť,“ odvetila mi sestra naučene a odišla.
Nasledujúcich dvadsať minút jej však nebolo. Medzitým sa za mnou zastavil primár, aby ma skontroloval. Na papierik s nápisom piť som dopísal, že mi sestrička nechcela dať napiť, lebo nevedela, či môže.
„Samozrejme, že môžete piť,“ usmial sa na mňa primár. „Povedzte sestre, nech vám dá pohár čaju,“ dodal a odišiel.
Bolo by jednoduchšie, keby to povedal sestre sám, pretože mi vodu nedala, ani keď sa konečne vrátila. Podával som jej síce papierik s vysvetlením, že primár mi dovolil piť, no trvala na svojom: „Primár to musí povedať mne, nie vám.“ Oči sa mi zatočili. Pacienti ležiaci so mnou v izbe síce potvrdili primárove slová, no sestrička nepočúvala. Opäť odišla nechajúc ma naďalej smädného.
Vtedy som stratil trpezlivosť. Nemotorne som sa posadil na posteľ a ešte nemotornejšie som vstal. Nahý som sa dotackal k umývadlu a napil sa rovno z neho. Sestrička mi za celé popoludnie vodu nenosila, tak som nájazdy k umývadlu pravidelne opakoval. Pri treťom pokuse napiť sa z umývadla do izby vošiel primár. Vidiac ma nahého stáť pri umývadle s trubicou v krku a hlavou pod vodovodnou batériou narobil taký krik, že všetci len ticho čučali.
Nebolo to príjemné, no odvtedy som mal na stole stále plný pohár vody.
