Aj keď dôvod, prečo mi z hrdla vybrali dýchaciu trubicu, bol tiež zaujímavý. Dýchaciu trubicu bolo treba pravidelne čistiť. Bol to pre pacienta veľmi nepríjemný úkon, ale zabezpečoval prívod vzduchu do pľúc. Na spomínaný tretí deň došlo k dlhodobému výpadku elektrickej energie, vďaka ktorému nefungoval kompresor. Trubicu nebolo ako vyčistiť a začínal som sa dusiť.
Primár sa rozhodol rýchlo a trubicu mi vybral. Na moje šťastie som už dokázal dýchať sám a mohol som opustiť jednotku intenzívnej starostlivosti. Bol som tomu rád, pretože prostredie na jiske bolo hrozné. Pravidelne nový ťažký prípad, čo na mňa pôsobilo depresívne.
V normálnej izbe to už bolo iné, pohodovejšie. Ležal som tam s dvoma pánmi. Jedným starším a druhým asi štyridsiatnikom. Starý pán si pri autonehode praskol stavec na chrbtici, kým štyridsiatnikovi práve išli operovať nohu a vložiť mu do nej klinec. Bol to chlap ako hora a neuveriteľný jedák. Ešte vo dverách, keď ho odvážali nám kričal, aby sme mu nezabudli odložiť obed.
Po pár hodinách, keď ho priviezli do izby, sa mu o jedle prestalo snívať. Bolo mu neskutočne zle a vracal. Kým v susednej izbe sa už sedemdesiatročná babka, tiež po narkóze, doslova napchávala.
Ponúkali sme ho jedlom celé popoludnie. Strkali mu pod nos taniere plné nemocničných dobrôt. Pokoj sme mu dali až po večeri, keď všetky taniere odniesli. Inak obaja páni boli veselé kopy, a tak bolo aspoň veselo. Od toho staršieho som dostal radu nič nehovoriť nášmu ošetrujúcemu lekárovi. „So všetkým sa obráť na primára!“ radil mi.
To, že mi starý pán radil dobre, som zistil, keď jedáka prepustili a doviezli do izby malého chlapca. Ošetrujúci lekár odoberal chlapcovi sondu cez močovú trubicu. Ten plakal a zúrivo sa bránil. Až keď si sestra všimla, že lekár má hrubú cievku pre dospelých a išla ju vymeniť, sa sonda podarila.
Postupne sa môj stav zlepšoval. Mohol som bez problémov chodiť a tešil som sa na odchod domov. No primár mi plány skrížil. Oznámil mi, že s odchodom musím počkať, pretože mi musí urobiť punkciu. Netušil som, čo to je, a tak som sa tváril bezstarostne. Sedel som na ošetrovni pred operačnými sálami a čakal na zákrok. Všetko bolo v poriadku, až do momentu, kým nedobehla sestra.
„Vy ste Polák?“ dychčala. Prikývol som. „Zabudla som vám pichnúť náladovku! Chvalabohu, že ste ešte nezačali!“
Bol to ideálny príklad toho, ako sa veci nemajú robiť. Pred injekciou som strach nemal, po nej príšerný. Netušil som, čo mám očakávať. K pohode mi nepridalo ani to, keď som zbadal zariadenie, ktoré na ošetrovňu doviezli, a už tobôž nie primárove slová.
„Tu mu to spravíme,“ povedal a otočil sa smerom k pánovi, ktorý sedel na ošetrovni so mnou. „A vy sa otočte, lebo nám tu odpadnete,“ prikázal mu.
Od tej chvíle to už žiadna sranda nebola. Sestra aj primár ma svojím správaním dokonale vystresovali. Pohľad na dlhú ihlu, ktorú mi museli pichnúť do pľúc a vysať ňou krv pochádzajúcu z vnútorného krvácania, bol len takzvaným klincom do rakvy.
Nakoniec som to zvládol. Nebolo to síce príjemné, ale našťastie to netrvalo dlho. Po zákroku ma radšej do izby odviezli. Asi by som to zvládol aj sám, ale nebránil som sa. Bohužiaľ sa na prvý pokus nepodarilo odsať všetku krv. No po druhom pokuse som o pár dní cestoval domov.
Doma ma vítali ako navrátilca z druhej strany.
