O Vojenskej katedre chyrovali rôzne historky podkopávajúce jej autoritu. Napríklad jeden súdruh podplukovník vraj vysokoškolským študentom odporúčal, aby si urobili aj maturitu, lebo sa im zíde. Iný vraj vyhlasoval, že pravý uhol má sto stupňov. Medzi študentmi sa dokonca šírila informácia, že jeden z dôstojníkov raz na politickej prednáške vyhlásil: „Socialistický tábor tvorí jednu šestinu sveta. Ale prídu časy, keď to bude jedna osmina, desatina, až šestnástina!“
Skôr by som povedal, že niečo z toho boli vtipy. Ale aj tie možno vznikajú vďaka podnetom reálnych situácií. Podobné perličky však na katedre vznikali takmer každý deň. A tak sme sa dozvedeli, že kapitalisti po voľbách vytvárajú „kaolície“ alebo že niektorí dôstojníci ani netušili, že raz budú vysokoškolskými profesormi.
Nastal deň D. Obliekli sme si vojenskú rovnošatu a vyrazili do bratislavskej Petržalky. Filcové oblečenie pichalo aj cez trenírky a s kabátom vážilo možno dvadsať kíl. Priznám sa bez mučenia, nenávidel som to. No napriek tomu som sa často tak smial, až ma brucho bolelo.
Jedného dňa na politickej výchove položil súdruh podplukovník zákernú otázku: „Čo dá vojna mladému človeku?“ Neexistovala iná odpoveď ako nič. Pravdu sa však nikto neodvážil povedať, a tak sa učebňa začala mrviť študentmi, ktorí si narýchlo vymýšľali odpoveď.
Nato sa prihlásil môj spolusediaci Samo. Len čo sa zdvihla jeho ruka, zbystril som pozornosť. Samo bol veľký expert. On a socializmus sa mali radi ako oheň a voda. Provokáciami doslova hýril. Súdruh podplukovník vyzval Sama na odpoveď. Ten vstal, odkašľal si a začal svoj monológ. Napäto sme počúvali, čo z neho vypadne.
„Ako mladý človek rastie, dostáva sa mu nových a nových informácií. Najskôr sa mu na základnej škole na hodinách občianskej náuky učitelia snažia vysvetliť niečo z politiky. Ich znalosti však na také niečo nestačia. Mladý človek to nechápe. Na strednej škole sa mu dostávajú ďalšie informácie. Učitelia občianskej náuky sa síce snažia, ale keďže nie celkom dobre ovládajú marxizmus a leninizmus, ich podanie nie je dostatočné. Mladý človek má v hlave zmätok. Potom však príde na vojnu. Tam sa ho ujmú profesionáli. Dôstojníci, ktorí majú politické vedy v malíčku. Odborníci, ktorí nielenže dokonale ovládajú marxizmus a leninizmus, ale tieto svoje poznatky vedia mladému človeku vysvetliť. Aký sa vráti mladý človek z vojny? Vracia sa znalý medzinárodne politických vzťahov. Ovláda marxizmus, ovláda leninizmus. Vracia sa do civilu s takými znalosťami, že je pripravený budovať socializmus a komunizmus.“
Nastalo ticho. Kým súdruh podplukovník vstrebával Samovu vážnu odpoveď, mňa natriasalo od smiechu a po lícach sa mi kotúľali slzy. Mal som šťastie, že podplukovník stál vzadu a nevidel, ako sa červenám.
Zrazu z neho vypadlo: „Výborne! Máte jednotku.“ To už sme mali čo robiť, aby sme sa nepopukali od smiechu. Samo sa posadil na stoličku ako hrdina. Nepohol ani brvou. Iba sa usmieval a sledoval ostatných, ako sa snažia zadržať smiech, ba podaktorí aj moč.
Samo bol skutočne týpek. Dokázal provokovať aj vyššie generality. Keď ho raz plukovník s náčelníkom Vojenskej katedry načapali s rozopnutým kabátom a opaskom cez plece vo vojenskom bufete, zahral to na takého hlupáka, že aj Švejka by chytali mindráky. Inokedy robil hlupákov z iných.
Tak sa stalo aj v kancelárii Spolku priateľov žehu. Tá sídlila na Blumentálskej ulici a zabezpečovala, pravdepodobne ako prvá na Slovensku, spopolnenie pozostalých. Kto sa po smrti chcel dať spopolniť, mohol do tohto spolku vstúpiť a postupne si spopolnenie splácať. Sama však zaujalo iné. Vo výklade kancelárie spolku dlho stála ceduľa Pokrokovo žiť, pokrokovo umrieť. Jedného dňa však z výkladu zmizla. Samo nelenil a vstúpil do kancelárie.
„Kde je tá tabuľa?“ vyrukoval okamžite na zamestnanca kancelárie, čím ho zjavne prekvapil. Keďže neodpovedal, Samo sa spýtal ešte dôraznejšie: „Prečo je ten pútač preč?“
Úradník so zdeseným výrazom na tvári zo seba vyhabkal, že tabuľa zatemňovala už beztak tmavú kanceláriu a tak ju odstránili, aby dnu vpustili svetlo. Ilf, Petrov, Dvanásť stoličiek či Ostap Bender mu zrejme nič nehovorili.
Samo nahodil vážny výraz, viac sa vystresovaného úradníka nepýtal a bez slova odišiel. Na druhý deň bola ceduľa naspäť vo výklade.
