Ako sa hovorí, svet nám patril a my sme boli tí vyvolení. Možno sme si to nehovorili všetci, no niektorí určite. Na papieri sme boli už päť rokov dospelí a malé deti nám začali hovoriť ujo. Ale... Ale možno sme ešte dospelí neboli. Možno sme si to len mysleli. Mali sme zodpovednosť len sami za seba a netušili, čo je skutočný život.
Jednu vec som však už tušil, či skôr sa jej obával. Začínal som mať pocit, že svet je plný pivničiarov. Pivničiarov možno i bez pivníc. Detí, vlastne už dospelých, ktorým chýbala láska či už v rodine, alebo škole. Ktoré trávili voľný čas robením všetkého možného, len nie užitočného.
Tento príbeh som nepísal preto, aby som na koniec povedal, že detičky treba vodiť za ruku. Vôbec nie. Deti odmala potrebujú kus vlastnej identity či slobody. Písal som ho hlavne preto, že je na nás dospelých, aby sme z nich vytiahli to, čo v nich je. Veď skoro každý má na niečo talent. Lenže my im v škole oblečieme duševnú rovnošatu, ušitú z poznatkov všetkých géniov, ktorí kedy žili, a očakávame, že ju budú nosiť s takou istou radosťou ako tie batohy na svojich chrbtoch. Prečo od nich toľko chceme, keď my sami nie sme schopní vyše 40 rokov vyriešiť problém so školskými aktovkami? No preto, že sme pivničiari. Veď ani nás k tomu nikto neviedol. Museli sme si poradiť sami. A akí frajeri z nás vyrástli!
Čo nám bráni dať deťom možnosť výberu? Poskytnúť im možnosti objaviť samých seba. To radšej postavíme nové futbalové štadióny a hotovo. Stačí, keď podporíme násilie a zamestnáme políciu, ktorá sa o prípadných mladistvých chuligánov postará. Prečo im nedáme šancu súťažiť v malom? Bez ligy. Bez osobných ambícií trénerov. A to nielen v športe, ale i iných odborných či spoločenských profesiách. Navalíme im úloh do druhej pracovnej zmeny a očakávame, že ich to doučia rodičia alebo to za nich spravia. Ale čo keď tí rodičia na to nemajú čas? Čo keď sú dlho v práci alebo nebodaj v krčme, lebo piť sa naučili, ešte keď sami boli pivničiari? Čo keď na tie úlohy kašlú, lebo tomu už vôbec nerozumejú?
Nie, nedáme im šancu. My sa budeme iba rozčuľovať a pohoršovať nad tým, že pijú a fajčia. A dokonca sa tváriť, že za našich mladých čias také niečo neexistovalo. Nie je to pravda. A práve o tom bol tento príbeh.
Autor sám o sebe.
Na tomto mieste sa zvykne písať pár slov o autorovi. Ale kto a čo napíše o neznámom človeku? Možno by mohol niekto z rodiny, či priateľov. Nikto však nenapíše to, čo cítim a čo ma viedlo k napísaniu tejto knižky, lepšie ako ja sám.
Po celý život som sa, ako stavebný inžinier, pracovne pohyboval predovšetkým v oblasti matematiky, deskriptívnej geometrie, statiky. Sčasti chémie, fyziky, či práva. Staval som domy alebo pripravoval ich výstavbu. Inak som si žil, tak ako i iní, svoj život. Veselý a niekedy i smutný. Úsmev som vždy považoval za ten najväčší dar, ktorí sme mohli dostať. A som šťastný, že ma mojim životom sprevádzali takí ľudia ako Viktor Kubal, Jiří Grossman, Vladimír Jiránek, Vladimír Renčín, Stanislav Štepka a mnohí ďalší. Osobnosti kresleného humoru alebo hovoreného slova. Pomáhali mi prekonávať aj tie najťažšie chvíle s úsmevom na perách, aj keď sa niekedy slzy smiechu miešali so slzami žiaľu.
Najviac ma trápilo, keď som videl, že trpia deti. Ťažko sa znáša, keď človek vidí slzavú, či zamračenú tvár malého človiečika. A naopak nič tak nerozžiari tvár, ako pohľad na šťastné, bezstarostne pobehujúce dieťa. A to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol napísať tento príbeh.
Obálka.
Za našich mladých čias to tak nebolo.
Tak často vyslovená veta. Pravdivá aj nepravdivá. Veru za našich mladých čias to nebolo. Neboli farebné televízory, nemali sme počítače. Vtedy boli na uliciach telefónne automaty, dnes vo vreckách mobily. Vtedy zúril socializmus, dnes „demokracia.“ Vtedy ešte chodila na hlavnú bratislavskú železničnú stanicu električka, dnes už nie.
A čo deti? Vtedy vláčili na chrbtoch desaťkilové aktovky, dnes tiež. Vtedy nosili vo vrecúškach prezuvky, dnes tiež. Vtedy deťom chýbali mimoškolské aktivity rozvíjajúce ich talent, dnes tiež.
Keby sa dospelí aspoň trochu zamysleli, keby sa dokázali vrátiť do svojho detstva, tak by možno pochopili, prečo vtedy deti utekali do pivníc, a dnes utekajú za klávesnice počítačov.
Tento príbeh nemá žiadnu zápletku, ani hrdinov. Má len jednu hlavnú postavu. Mládež.
Mládež, pre ktorú, keby som mohol, vybudoval by som „Centrá voľného času“ od Čiernej nad Tisou až po Kúty. Vo veľkých mestách by to boli „Supercentrá,“ veľké ako futbalové štadióny, v ktorých by to hýrilo mimoškolskými aktivitami a kde by sa čo-to mohli naučiť aj rodičia od svojich detí.
Ja to už asi neurobím. Možno niekto iný, keď si dospelí spomenú a priznajú, akými oni boli vlastne deťmi.
