Miloslav Polák
Pivničiari z Račianskeho mýta - Laco.
Náš stredoškolský život mal už predsa len inú podobu, ako keď sme chodili na základnú školu. Často sme sa pohybovali v inom prostredí či s inými priateľmi.
Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Náš stredoškolský život mal už predsa len inú podobu, ako keď sme chodili na základnú školu. Často sme sa pohybovali v inom prostredí či s inými priateľmi.

Okrem toho, že som v škole spoznal nových učiteľov, zoznámil som sa aj so spolužiakmi. Potvrdilo sa mi, že nie všetci, ktorí žili v Bratislave, boli pivničiari, tak ako to niekedy vyznelo z článkov.

Po prázdninách som nastúpil na strednú školu. Môj život sa začínal podstatne meniť. Šracom som prestal byť už dávno, ale už som sa stával dospelým. Aspoň tak som si to myslel.

Po skončení základnej školy som sa tešil tak ako vždy na letné prázdniny. Letu však predchádzala nepríjemná správa. Rozhodnutie školy, kam som sa hlásil, malo neblahý účinok na rodinnú pohodu.

Trestná činnosť mladých, o ktorej sa písalo v novinách, nebola úplne pravdivá. Určite sme nesedávali vo vlastných výkaloch. Dokonca ani nekšeftovali s ukradnutým tovarom.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa o nás začala zaujímať aj socialistická spoločnosť. Bolo to pre nás príjemné obdobie s rôznymi vymoženosťami.

Puberta nás neobišla takisto ako iných. Aj keď niektorí sme sa už v puberte pokúšali skôr prestať fajčiť, ako s fajčením začať.

Kým viacerí sme trávili prázdniny v pionierskych táboroch či u starých rodičov, ani ostatní na dvore nezaháľali a pripravovali sa na novú sezónu. A tak prišla éra delobuchov a petárd.

K letným prázdninám neodmysliteľne patrili pionierske tábory. Rodičia nás do nich každoročne vysielali. Nie všetci sme tam však chodili dobrovoľne, hoci to bola dobrá alternatíva oddychu.

Aj keď dospelí o vyvádzaní detí na dvore, v pivniciach alebo v CO krytoch vedeli,nikdy si nepriznali, že práve ich dieťa je súčasťou týchto vylomenín.

Bol som aj poradcom prevádzkového riaditeľa, tri mesiace som zastupoval vedúceho odboru verejného obstarávania a na pokyn generálneho riaditeľa založil odbor správy stavebných dozorov, ktorému som sa stal šéfom.

S plynúcimi rokmi sa okrem nás menil aj dvor. V roku 1966 prestali prevádzkovať naše milované kúpalisko.

Prišla opäť zima a s ňou rovnaký problém – nikto sa nemal k tomu, aby urobil klzisko. Stáli sme s chalanmi na dvore a premýšľali, čo s tým.

Hoci nás dvor spájal a často sme boli jednotní, neznamenalo to, žeby sa niekedy nezatiahli mračná a nezačalo sa blýskať. Niektoré zvady či vtipy vyústili do riadnej mazanice. A hádky boli bežnou súčasťou nášho života.

Či nás bili, alebo nám dohovárali, vyvádzali sme stále. Neodrádzali nás následky, dôležité bolo nenudiť sa. A bolo už jedno, že našimi obeťami budú naši samotní rodičia. Tak ako pri zastavovaní výťahov.

Škola sa mnohým z nás stávala čoraz väčšou príťažou. Niektorí sme sa už nudili a nebavilo nás počúvať odpovede našich spolužiakov či zabávať sa na ich neuveriteľných matematických výplodoch.

Bol krásny slnečný zimný deň. Na dvore snehu ako vo Vysokých Tatrách. Dobre sa lepil, gule z neho sa kotúľali ako po masle. S chalanmi sme sa preto rozhodli, že postavíme snehuliaka.

Robiť zle domovníkovi Drabákovi bolo našou obľúbenou aktivitou. Provokovať ho a potom utekať pred jeho hnevom, to bolo naše. Nebolo mesiaca, čo by sme ho nechali na pokoji.

Tomkovci boli skutočne zvláštna rodina. Nielen Viera, ale aj jej súrodenci akoby žili vo svojom vlastnom, skoro až kriminálnom svete. Lumpačili takmer od narodenia a ich miestom pôsobenia bola asi celá Bratislava.

Úplne opačným smerom, ako bola stanica Filiálka, sa nachádzali cintoríny a vinohrady. Prirodzene, obe miesta nás lákali.