Miloslav Polák
Pivničiari z Račianskeho mýta - Učenie
Našťastie zvládať učivo nebolo mojím veľkým problémom. Skôr mi išlo na nervy, že toho bolo veľa a veľmi ma to nebavilo. Sedel som nad úlohami a myslel na dvor. Či bolo pekne, či nie.
Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Našťastie zvládať učivo nebolo mojím veľkým problémom. Skôr mi išlo na nervy, že toho bolo veľa a veľmi ma to nebavilo. Sedel som nad úlohami a myslel na dvor. Či bolo pekne, či nie.

Na základnú školu som nastúpil v septembri 1962. Veľmi som sa z toho tešil. Malo to byť niečo nové. A nové či neznáme nás vždy lákalo. Navyše, do školy som nastupoval so svojimi najlepšími kamarátmi.

Račianske mýto bolo odjakživa rušným miestom. Križovatka nachádzajúca sa na pomedzí Starého a Nového Mesta do dnešných dní spája cesty z centra alebo od hlavnej železničnej stanice.

Táto knižka vznikla spontánne. Mojou ambíciou nie je stať sa spisovateľom,a preto tento text považujte za pokus obyčajného človeka vyjadriť sa k téme mládež verzus rodina, škola, voľný čas.

Keby mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že raz napíšem knihu, vysmial by som ho. Knihu? Ja? Veď ja som poriadne nenapísal ani školskú slohovú úlohu, tak prečo by som mal písať knihu?

Nedávno som si v diskusii k jednému z článkov prečítal takýto text: „Našťastie nie je na to žiadny zákon, že každý musí mať decko. Čo takto rešpektovať to?“

V poslednej dobe som sa už skutočne necítil dobre. Na všetko som reagoval podráždene a už ani môj nerozlučný spoločník Lexaurin nezaberal. Cítil som, že je najvyšší čas navštíviť psychológa.

Tento list ber ako reakciu k jednému diskusnému príspevku na môj predchádzajúci list. Nie že by som ten príspevok považoval za nejaký urážajúci, to nie, iba ma primäl k zamysleniu.

Úprimne sa priznám, že tento krát ma už neprekvapilo, že ste mi neodpovedali. Počítal som s tým no aj napriek tomu Vám píšem ďalší list. Možno sa raz dočkám.

Mrzí ma že ste sa mi neozvali a musím sa priznať že som to nečakal, aj keď mi mnohí hovorili, že mi určite neodpíšete.

Keby mi niekto pred 25 rokmi povedal, že Vám budem niekedy písať list, vysmial by som ho. Keby nie diskusií k referendu o rodine, úplne by som na Vás zabudol.

V jednom z mojich nedávnych článkov som si dovolil vyjadriť sa k téme cien našich diaľnic a rozhodol som sa k nemu ešte pár slovami vrátiť.

Pred pár hodinami som tu zverejnil článok „Slovenský hokej, jedna veľká hanba.“ Rozhodol som sa, že nebudem reagovať v diskusii pod článkom, ani sa brániť že nie som vykradnutý kretén.

To čo predviedli slovenskí hokejisti a realizačný tím na týchto majstrovstvách sveta je neuveriteľné. Taká neúcta k fanúšikom, ktorí im z celého srdca fandili, ktorí do nich vkladali veľké nádeje sa nedá odpustiť.

Pred pár rokmi mi daroval kamarát magnetku s nasledovným textom: „Tak málo mi chýba do dokonalosti, až ma to desí.“ Ešte je tam napísané 99%.

Na CT-čko sa už pomaly zabúda a máme tu novú kauzu. Tentoraz Váhostav. Televízne noviny majú skvelú sledovanosť a v krčmách ďalšiu tému. Voliči sa hotujú k radikálnemu zásahu a už teraz si pre istotu rezervujú na daný termín voľný čas.

Tento rok by som sa mal buchnúť po vrecku. Veď kedy inokedy môže milujúci otec urobiť svojim deťom radosť, ak nie na ich osemnáste narodeniny. Ešteže tí moji chlapci sú s Ondrejovým synom rovesníci. Keby mi nepovedal, že naše deti už budú mať osemnásť, úplne by som na to zabudol.

Konečne som si našiel čas. Vlastne bol najvyšší čas. Plomba zo zubu mi vypadla asi pred mesiacom, ale pre moje pracovné a súkromné povinnosti mi akosi na návštevu zubnej ambulancie nevydalo.

Budú to už tri roky, čo som začal písať na tomto blogu. Dovtedy som ani netušil, že niečo také existuje.