Zobrať psa a kožený obojok. Vyložiť mobil, odrezať sa od sveta, zabudnúť na veci za nami a na budúcnosť. Tento čas je iba pre teba. Vydať sa po ceste nevedno kam a potom z nej zísť. A behať po poli a smiať sa smiechom čistým ako sneh okolo nás a volať do sveta túžby a na psa a robiť kotrmelce, skúmať stopy poľných hlodavcov a psov, pár dní staré.
Pozorovať sa, v odraze, v tieni seba samého a ukazovať krásy sveta a otvárať oči. Ako vyzerá svet, čo je pravé a čo sa skrýva za oponou, čo je to mať na sebe masku, čo je to sloboda a kde ju hľadať. A o tomto som ti hovoril a usmieval som sa aj keď to tu nevidieť a bol som rád, že som s tebou. A ty si počúvala a snažila si sa chápať a ja som dúfal, že si to zapamätáš a spomenieš si skôr než zažiješ, spadneš a poraníš sa.
Schádzala si z kopčeka a šmýkalo sa a ja som prišiel a pomohol. Chytil som ruku a postavil som sa pevne a udržal som ťa. Kiež by som bol pri tebe takto vždy a mohol ti pomôcť keď si nebudeš vedieť dať rady. A to krásne nebo nad nami by mi bolo svedkom.
Trhala si šípky a ukázala si mi ich v tých rukaviciach, ktoré sme kúpili spolu v obchode, ktorý nemám rád a do ktorého ty tak rada chodíš. Pýtala si sa či si uvaríme čaj a ja som povedal, že áno a tebe tak žiarili oči. Dnes si mi ukázala aj sloh, ktorý si o mne písala v škole a ja som zistil, že ti venujem tak málo času, prepáč... mám ťa rád sestrička.
