Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík: Lucinov stĺpček, Thoughts cant help thinking., Hroznový cukor, Súkromné, Nezaradené
Včelári sa postupne dostávajú do voľnejšieho tempa. Rok 2013 si budú pamätať hádam všetci. Šialené výkyvy počasia spôsobili, že prvá generácia včiel sa narodila podstatne neskôr ako sa čakalo. Dlhá zima a následné prudké oteplenie spôsobili, že včelstvá boli nútené ísť do znášky prakticky bez úvodného draftu novej sezóny a teda bez mladých robotníc – hlavnej útočnej sily.
Miloša mláďenca cestovné príhodi a skúsenosťi. Bratislava - Viedeň - Kodaň. Ak budete mať oči a myseľ otvorenú, možno v článku nájdete aspoň jeden z dôvodov, prečo sa oplatí opustiť svoju rodnú obec, mesto, či nebodaj okres.
Niekedy sa stane, že neviem uchopiť život z tej správnej strany. ...prevetrať svedomie a dofúkať dušu... ako spieva Karel Plíhal. Hodnotím. Bilancujem. A potom stojím na nástupišti ako výpravčí Hubička, pozerám na horiace Drážďany a a vravím si: To mám zato. Nemal som si začínať vojnu s celým svetom.
Letnú filmovú školu v Uherskom Hradišti (22.-31.7.2011) vystihuje asi najlepšie slogan spotu jedného z hlavných sponzorov festivalu: "Pečujeme o vaše filmové zdraví". Vskutku. LFŠ ponúka zmes kvalitných filmov, po ktorých si divák odnáša z kina viac ako prázdny obal od popcornu a plný mechúr nápoja, od ktorého rednú kosti a hrdzavejú klince.
Keď sa prechádzam po chodbách univerzity vetrím napätie. Už dávno sa tu necítim príliš komfortne. Nezáujem a frustrácia z toho, čo sa na väčšine univerzít deje, sa dá spozorovať na každom rohu. Sála zo študentov, z učiteľov, z pracovníkov študentských oddelení, z počmáraných stien univerzitných (či vysokoškolských?) múrov. Ani nová fasáda nepomáha. Iba navonok maskuje pravú tvár reality vysokého školstva a stav humanitných vied na Slovensku, ktoré už pridlho sledujeme cez ružové okuliare.
Človek je na horách bližšie k Bohu. Kopce a údolia sú tichom v ozvenách samoty a vetra. Boh sa vraj skrýva v ľuďoch. Človek uteká pred ľuďmi aby bol bližšie k sebe.
Keď som prvý krát prišiel do Osvetového centra Rómov mal som 16 rokov. Po ďalších šiestich, ktoré odvtedy uplynuli sa obzerám poza rameno a hodnotím, čo všetko mi dala práca dobrovoľníka s rómskymi deťmi a mládežou. Čo som získal prácou v treťom sektore. Spomínam na miesta, ktoré som navštívil a ľudí, ktorých som vďaka tomu postretal. Uvažujem kde by som bol, nebyť tých pár rokov...
Nový rok so sebou prináša okrem množstva nových výziev a predsavzatí aj tému, ktorú mu pridelila Európska komisia. Rok 2011 vyhlásila Rokom dobrovoľníctva. Čo to vlastne dobrovoľníctvo je? Kto je to dobrovoľník a ako sa ním stať? Čo tým môžem získať? Dá sa naučiť prostredníctvom dobrovoľníctva viac vecí ako v škole alebo v práci? Ak vás zaujímajú odpovede na tieto otázky, prosím, čítajte ďalej!
...som premýšľal nad sebou a nad svojou generáciou...V knihe Foucaultovo kyvadlo od Umberta Eca sa jedna z postáv zamýšľa nad tým, aký bol život v Taliansku počas II. svetovej vojny. Na jednej strane stáli fašisti a na druhej komunisti. Jedna skupina nosila čierne uniformy a druhá hnedé s červenou šatkou. Čierny moc nemuseli červených a naopak.
Nemám rád Poštu pre teba ani Modré z neba. Nemôžu za to obyčajní ľudia – hlavné postavy príbehov, ktorí tvoria uhoľný kameň podobných relácií, ale televízie parazitujúce na ich osude. Áno, dostanú novú ľadničku alebo zážitok, na ktorý sa nezabúda. Výsledkom býva slza na krajíčku, prípadne povzdych a konštatovanie, že to nemajú v živote najľahšie. Divák je nakŕmený dennou dávkou emócií, na druhý deň je o čom hovoriť v práci a televízia má naplnenú normu na peoplemetroch – meračoch ľudí. Keby tak dokázali zmerať aj skutočných Ľudí... a prinútiť divákov zdvihnúť zadok od televízora – vyhodiť zvyšné pukance a pokúsiť sa vytvoriť si názor na základe vlastných zážitkov alebo pomôcť ľuďom okolo seba na vlastné triko.
Keď som na strednej škole začal pracovať ako dobrovoľník s romáckymi deckami bral som to ako možnosť získať novú skúsenosť. Rád som sa púšťal do vecí, ktoré ľuďom okolo mňa prišli ako uletené až nezmyselné. Po piatich rokoch si môžem úprimne povedať, že som nikoho nezmenil k horšiemu ani k lepšiemu. Veď čo znamená zmeniť? Je to až príliš spriaznené s nedobrovoľným nanútením - keď sa človek mení z cudzej vôle a nie preto, že by sám chcel - a to mi vôbec nepríde správne. Presviedčať niekoho o svojej pravde? Každý máme predsa tú svoju...
Keď sme opätovne rozbiehali klub na našej škole, boli sme často zarazení, ako málo poznajú romácke decká vlastnú kultúru. Z mobilov znel Rytmus a Tina, označenie Róm takmer vôbec nepoužívali a cigán bola medzi nimi nadávka, ktorá sa spájala skôr s prívlastkami ako špinavý či hlúpy. Niečo také ako rómska vlajka alebo rómska hymna im bolo úplne cudzie. Rozhodli sme sa preto spraviť niekoľko stretnutí, kde si spoločne vysvetlíme ako a kedy prišli Rómovia do Európy, namaľujeme si spoločne vlajku a vysvetlíme si význam symbolov, ktoré ju tvoria. No a samozrejme, upečieme si spoločne jednoduchú maškrtu.
Včera som bol pozrieť Sašku, novú dobrovoľníčku, ktorá sa „odhodlala“ pracovať s našimi deckami v školskom klube. Je to fajn baba. Na jednej strane je ochotná a ústretová a na strane druhej prísna a neústupčivá. Má svoje sny, ale rozhodne nemá prílišné očakávania, čo sa týka okamžitých zmien a spasiteľských plánov. To sa jednoducho pri dobrovoľníckej práci s malými cigánčatami nedá.
Ani nie pred pol rokom, sediac v krakovskom kultovom klube Popaganda sme mali s kolegami Marcom a Maziniovou zaujímavú debatu, ako inak o Slovači, holubičom to národe plnom zaujímavých ľudí. Po štvrtej Warke (či Ziwieci?), neodhadnúc volume poľského piva som dospel do bodu, kedy som bol nútený vysloviť mojim podvedomím vetu, ktorú používam (po uistení sa, že dotyční nie sú členmi Mladých matičiarov) pri nostalgickom spomínaní na rodnú hrudu so scestovanými Slovákmi/-čkami v zahraničí.
Letiace hodiny a dni sú plné hmly, hľadania stratených ilúzií a spánku. Sú ako rýchlo sa meniace obrázky u psychológa, keď sa nechcene sústredím a z hlbokého podvedomia strieľam ústami asociácie, prekvapivé najmä pre mňa samého.
Obľubujem vrecká čaju, ktoré sa po zaliatí vriacou vodou nafúknu a tlakom lyžičky na dne bodkovaného hrnčeka vypúšťajú bublinky kyslíka. Varím si také čaje často len kvôli bublinkám, občasnej radosti. Na konci týždňa potom vylievam nedopité žbrndy do dresu a vylúhované vrecúška takmer obrastené plesňou vyhadzujem do koša.
Dávid Králik organizoval tradične futbalový turnaj detí s hlavnou myšlienkou boja proti rasizmu. Turnaja sa zúčastnilo aj družstvo našich romáckych detí. No a ako to vyzerá keď amatérsky gadžovský futbalový tréner spolu s rómskou učiteľkou v štvrtom mesiaci tehotenstva idú vlakom do Bratislavy s kŕdľom „Cigánčiatiek“ – prváčikov pevne rozhodnutých vyhrať proti „Vietnamcom“ futbalový turnaj...???
Sedím na zemi a predo mnou leží kopa vreckoviek. Klasických, textilných, treba podotknúť. V tomto momente ich nepotrebujem použiť, napriek tomu, že mám nádchu. Sú tu aby ma vyliečili zvnútra. Sú tichou pripomienkou toho čo bolo a už nebude. Spomienok, ktoré sú len moje.
Keď sa ma zákazníci pýtajú, ktorí z medov je ten naj, zväčša odpovedám vyhýbavo. Nie nadarmo sa vraví – sto ľudí, sto chutí. Je tu však pár argumentov smerujúcich k jednoznačnej odpovedi. Obsahom minerálov, živín, enzýmov, stopových prvkov a s nízkym alebo žiadnym obsahom peľu vyhráva na plnej čiare medovicový med. Čo o ňom všetko (ne)vieme?
