Teraz keď sa doma vyskytujem veľmi málo nachádzam vo vzťahu s rodičmi akúsi formu priateľstva, ktorú som doteraz nikdy necítil. Ani tento víkend nebol iný. Sedeli sme s otcom v obývačke a pomaly sme prechádzali od politiky, cez otváranie dôchodcovských pilierov k prestavbe nášho domu až k môjmu detstvu a hláškam, ktoré tata s obľubou používa(l). Postupne sme utvorili rebríček najpoužívanejších:
(1) Uhňi!
(2) Nešaškuj!
(3) Nemysli, ROB!
(4) Čo sa škeríš? Z toho nevyžiješ!
(5) Anka!!! (meno mojej mamy, vždy keď prišiel z roboty kričal z pivnice, keď niečo potreboval a nechcelo sa mu vyjsť po schodoch, )
(6) Máš kapesník, kľúče, peňaženku? (neviem prečo mu vždy záležalo na kapesníku)
(7) Vyzeráš jak gadžo, ostrihaj sa konečne!
(8) Správaš sa ako Talian!
(9) Uč sa a dozvieš sa! (Keď sme pozerali koncert Kelly Familly a ja som sa spýtal ako malé deco: „Tati, prečo všetci ľudia plačú?“)
(10) Keby som nad všetkým rozmýšľal ako ty, chodil by si holý a spával by si pod mostom.
Často si to neradi pripúšťame ale chtiac – nechtiac nás rodičia formovali/formujú na svoju podobu. Snažia sa okresať z kusu kameňa sochu použitím rôznych metód a výchovných prostriedkov, často vtipných, často nepríjemných ba niekedy priam nepochopiteľných. Úlohou nás, detí svojich rodičov, je čo najčastejšie odporovať a klásť im pod nohy polená vo forme odvrávania, tvrdohlavosti,... Tak vznikajú takéto perly, ktoré si do smrti pamätáme a vždy si v duchu nahovárame, že my takýto určite nebudeme. Nakoniec ale v dospelosti zisťujeme, že sme v podstate rovnakí ako naši rodičia. A to vie nahnevať...
