Cestou rýchlikom z Nového Mesta ako obvykle čítam knihu, do uší mi znie pomalá melódia, nie moc nahlas, aby som mohol naslúchať rozhovorom prísediacich a popri tom stíhať pozorovať chladný, mihajúci sa svet za zaroseným sklom vlaku. V Piešťanoch sa kupé naplní do prasknutia a oproti mne zasadne zadýchaná staršia mamička s asi desaťročnou dcérou, ktoré viditeľne dobehli na poslednú chvíľu. Dievčatko vytiahne knižku a prosebne sa zahľadí na ženu.
„Mamička prečítaš mi niečo z tej knižky čo som dostala od tety?“
Žena bezducho hľadí von na rozbiehajúcu sa krajinu a vôbec nevníma. Dievčatko ňou jemne zatrasie a prosebne zatiahne: „Mamiiiiii...“
Žena sa strhne ako zo sna a zhúkne: „Daj mi pokoj! Stále odo mňa niečo chceš! Niekedy sa správaš ako sprostá! Nevidíš, že som unavená?! Ešte raz a zmastím ťa ako žito.“
Maličká sa odtiahne a smutne si prezerá obrázky v knižke od Dobšinského – Trojruža. Vyzerá, že si už zvykla na takýto prístup. Začnem sa rozpamätávať ako mi z tej knihy otec čítaval vždy pred spaním, ako som miloval ten hlas plný pokoja, tesne predtým ako sa mi začalo snívať. Z rozprávky do sna. Chvíľu pozorujem oproti sediacu dvojicu, zatváram oči a premýšľam. V Trnave schmatne žena maličkú za ruku, navlečie na ňu vetrovku a ťahajú vo von z kupé. Dievčatku pritom spadne kniha na zem, chce sa vrátiť, ale mama ju ťahá bez všimnutia ďalej. Rýchlo vstanem a podám jej ju, za čo ma obdarí úsmevom, ktorý jej opätujem a poviem dovidenia.
„Dovidenia ujo!“, odpovie a stráca sa v uličke.
Sadám späť do koženého kresla a oproti mne sa usadia otec s dcérkou, ktorá je asi vo veku dievčatka, ktoré práve vystúpilo. Blonďavý diablik s kútikmi úst zamazanými od čokolády. Ružová tepláková súprava s veľkým kresleným hrochom na mikine a nápisom „Do you love me?“
„Ocko zobral si mi tú knižku?“ opýta sa.
Muž sa usmeje a vytiahne farebnú knižku s nápisom „Angličtina pre najmenších“ a začne jej čítať.
„Tatí a čo je to umbrella?“ spýta sa samopašným hláskom.
„To je dáždnik miláčik.“
Nemo pozorujem túto scénu a uvedomujem si zmenu, ktorá prebehla v dianí predo mnou. Dievčatko po pätnástich minútach zahlási.
„Tatí, mňa už to nebaví.“ Usalaší sa v sedadle za začne ma pozorovať. Obzerá si ma a striedavo pozerá na svojho otca, ktorý začal medzičasom čítať noviny. Keď jej pohľad opätujem a usmejem sa, drobec sa začervená a pritúli sa k mužovej ruke. Po chvíľke sa spýta.
„Tati? Čo to má ten ujo na krku?“
"To sú sluchátka Peťka, ujo s nimi počúva muziku, vieš?"
Maličká si ma ešte chvíľku obzerá a potom ju otec začne obliekať, pretože sa blížime k hlavnej stanici v Bratislave. Keď vychádzajú dievčatko čistým, nevinným hláskom zaspieva plynulou škôlkarčinou: "Dóviííídéeeniáááá!"
Všetci v kupéčku zborovo odzdravíme a usmievame sa.
Vystúpim z vlaku a vkĺznem do davu. Do davu plného ľudí, mužov a žien, detí a rodičov.
