„Nemáte prosím zapaľovač?“ – veta, ktorou začína a väčšinou aj končí veškerá komunikácia medzi žiadateľom a žiadaným. Výnimka potvrdzuje pravidlo. „Čo, treba voľajaké to teplo do pľúc?“, vrhne na mňa sympatický úsmev. „Tak, tak“, chvatne odpovedám aby som sa vyhol zbytočnej komunikácii. Neskoro. Chlapík sa chytá podaného prsta a už mi ťahá celú ruku. Zvláštne, mám v živote také..., ani neviem či to nazvať šťastie alebo nešťastie. Ľudia si ma pri rôznych príležitostiach odchytávajú a žalujú sa mi zo svojich životných starostí aj radostí.
Tento pán mi poloplačom začal rozprávať ako stratil po 30 rokoch prácu v lodeniciach, ako je už 2 roky nezamestnaný a včera prevolal 40 korún s pánom, ktorý mu prisľúbil prácu na stavbe za 50 korún na hodinu a keď tam prišiel povedal mu, že už má dosť robotníkov a nepotrebuje ho. Rozprával mi o zatrpknutosti ľudí, pretože je polo – Róm, o zlej dobe, o prostredí, v ktorom žije. „Viete“, hovoril „chápem, že lenivci a ulievači nemajú prácu, ale prečo ja, čo sa snažím ako idiot každý deň, prácu nedostanem. Maximálne tak cez víkendy. Minule som šiel okolo domu na palisádach a nejaký starý dedko sa tam trápil s vykopávaním stromu, ledva zdvihol lopatu. Tak som mu navrhol, že mu to vykopem aj porežem za pár korún. On, že sa s tým len hrajká pomaličky. Na každom prste zlatý prsteň. Pre neho to bolo hrajkanie. Pre mňa zajtrajší chlieb.“ Neskrývam ľútosť. Radím mu nech skúsi internet. On na to, že ho nevie obsluhovať. Tak som mu poradil internetovú kaviareň kde pracuje známy, že nech mu povie, že ho posielam ja a nech poradí.
Prišiel autobus, hasím cigaretku, strkám pánovi 20 korún, ten sa chvíľku naťahuje, že on na to nie je odkázaný, ale nakoniec si ju strká do vrecka a ďakovne mi kýva. Ja som trošku uhasil svoj spasiteľský komplex a cestou na miletičku mi hlavou plynie veľa obyčajných problémov obyčajných ľudí.
