Nedávno som stretol v nákupnom centre starého známeho na vozíku a pri diskusii sme sa dostali k téme čo tu vlastne obaja robíme. Viem, že si toho moc dovoliť nemôže, pretože žije len z invalidného dôchodku a nemá za sebou ani bohatého príbuzného ani silný sociálny štát. Jeho odpoveď ma úplne dostala:
„Chodím pozerať, čo všetko nepotrebujem.“
Tak som sa len zasmial a naše cesty sa rozišli. Spomenul som si na stretnutie až keď som doma držal v rukách malú, ešte zabalenú elektronickú vecičku pripomínajúcu zakrpatený mixér. Tak som to zložil, vsunul baterky, spustil a premýšľal čo sa s tým dá všetko asi robiť. Keď mi začali prichádzať na myseľ perverznosti radšej som sa zahral na neznalého a išiel sa spýtať kompetentnej osoby – vlastníčky kuchyne.
„To je elektrický šľahač. Keď chceš penu na káve. Kúpila som to minulý mesiac. Vždy som to chcela.“
„Mama odkedy robíš Latte?“
„Čo odkedy robím?“
Nemalo cenu pokračovať. Išiel som si radšej spraviť nesku, poriadne som ju našľahal aby ten prístrojček aspoň raz v živote niekto použil a vyšiel som na balkón chlípať penu a premýšľať, čo v živote ešte nepotrebujem.
Poobede som sa zastavil u babičky, ktorá sa spravodlivo rozhorčovala nad jedným z mojich bratrancov. Narodilo sa mu bábo, len nedávno si našiel prácu, musí platiť veľa za barák a splácať úvery z minulosti. Akoby mu nestačilo zobral si ďalší úver a kúpil si zaň práčku a umývačku riadu. Pár dní nato musel navštíviť záložňu a obetovať pár drobností aby mal na základné potreby. Babka z toho bola úplne mimo, ale aj tak to zaklincoval dedo.
„Dva taniere špinavé za celý týždeň, decko doma reve, nemá čo dať do huby. Hlavne, že má umývačku...“
