Malý Martinko pri delení vždy úpenlivo hryzie ceruzku a sústredene hľadí na čísla. Snáď dúfa, že sa samé od seba premenia na výsledok. Ostatné decká sedia okolo kopy farebných pasteliek a papierov. Niečo sa chystá. Dnes sa bude robiť nová nástenka. Téma: podmorský svet. Decká sa vrhnú na kopu materiálu a každé sa snaží uchytiť si čo možno najkrajšie farby ceruziek a papiera. Keď vrava utíchne nastane ticho. A teraz čo? Decká sa zvedavo pozrú na Sašku.
„Téma je podmorský svet, tak niečo vymyslite."
„Ale čo máme robiť?"
„No podmorský svet! Viete s predstaviť podmorský svet?"
Niektoré decká povedia, že vedia, iné, aby nezaostávali, pokyvkajú hlavami, že áno. Nikto sa však ani nepohne.
„Skúste mi povedať čo žije vo vode? Ryby, riasy, chobotnica,... čo ešte?" Ticho.
„Teta, povedzte, čo mám nakresliť ja?", pýta sa Štefka.
„Veď si vyber, môžeš kresliť čokoľvek čo ťa napadne." Opäť ticho.
„Tak viete čo? Každý mi nakreslí dve ryby rôznej farby."
Odrazu sa všetci pustia do roboty a do piatich minút majú všetci vystrihnuté aj namaľované dve rybky. Ešte sa spoločnými silami dorobí chobotnica, domaľujú sa vlny a riasy a je to!
**********
Koľko za to berieš? - jedna z prvých otázok, ktorú decká položia, ešte skôr než vedia vaše meno. Najlepšie je povedať „O to sa nestaraj", alebo „27 euro za každého" - aspoň budú mať dôvod rátať a zlepšiť sa v matematike. Väčšina romákov z miestnej komunity si nevie predstaviť ako môže niekto pracovať bez nároku na odmenu. Skrátka a jasne - za všetko, čo sa s nimi robí dostáva škola alebo dotyčný pekný balík peňazí. V niektorých prípadoch sa to končí veľmi smutne. Decká, ktoré majú potenciál, či už v speve, tanci alebo v učení sú brzdené rodičmi, len preto, aby tí druhí na nich nezarábali. Komunita je pre nich svätou záležitosťou. Iba ak začnete patriť medzi „našich", potom je komunikácia oveľa otvorenejšia a úprimnejšia. Rómska kultúra je iný svet. Ktokoľvek by sa ho snažil hodnotiť pozitívne, či negatívne, by sa mýlil. Je to jednoducho absolútna inakosť, ktorá sa nedá zmeniť zvonku. Každý jeden človek sa musí rozhodnúť ako chce prežiť svoj život. Záleží však, či vôbec bude mať niekedy príležitosť vybrať si. Pre deti z marginalizovaných komunít je to ťažké. Niektoré neboli od domova ďalej ako desať kilometrov. Nevedia si ani predstaviť niečo iné okrem svojho malého sveta...
**********
„Aďa, poď si spraviť úlohu!"
„Nejdem, načo?! Za mesiac je klasifikácia a už mám povinnú školskú dochádzku za sebou. V škole ma už neuvidíte!"
"Počuj a čo také chceš robiť iba so základnou školou?"
"Šak normálka, to čo aj ostatní."
"A ty nechceš niečo viac? Niečo iné?"
"Áaaale prosím vás! Povedzte mi! Čo také???"
