Od chvíle, keď som sa ako-tak zabýval v Bratislave prešiel už rok a kultúrno-spoločenských šokov bolo spočiatku viac ako dosť. Ako chlapcovi z dediny, s kresťanskou výchovou, mi veľkomesto učarovalo farebnosťou, nekonečnými možnosťami, neutíchajúcim hlukom a aj keď mi už teraz príde Blava ako mestečko, stále v nej objavujem nové prekvapenia. Čo ma však uchvátilo, a čím som bol očarený najviac, bola pokojná atmosféra centra, kde sa pohybovali najrôznejšie národnosti od černochov, cez arabov, až po číňancov, ktorí zrazu nestáli pokorne vo svojich obchodíkoch, ale sebavedome sa prechádzali po námestiach v drahých oblekoch za sprievodu bielych pätolizačov. Angličania nesedeli v stiesnených tehlových domčekoch, aké si pamätám z Manchestru, ale sedeli rozčapený na terasách najdrahších kaviarní v kostýmoch Batmana a Robina a robili si z okoloidúcich dobrý deň. Muži držiaci sa za ruky nevzbudzovali žiaden väčší záujem a ľudia sa divili maximálne na streetart-ovom umelcovi, ktorý hral naraz na desiatich hudobných nástrojoch medzinárodne známe piesne.
Vždy keď som prišiel domov trošku ma hnevali názory plné nepochopenia a viditeľnej zabednenosti, ktorá bola spôsobená iba domasedectvom a správami z médií, spojenými s egoizmom a pocitom neomylnosti – dedičstvom niekoľkých generácií. Ale až po pár zážitkoch v Prešove som zistil čo znamenajú v praxi slová: predsudok či homofóbia, s ktorými som sa bežne stretal iba okrajovo a ktoré mi zaváňali zo strany „poškodených“ iba ako forma neopodstatneného vymáhania si práv ľudí, vidiacich za všetkým len svoju inakosť.
Kolegyňa je Rómka, ktorú si vážim, niekoľko rokov ju poznám a ktorú pokladám za jednu z najinteligentnejších a najpracovitejších ľudí akých som kedy stretol. Keď sme okolo poobedia prechádzali Prešovom, nahlas sa smiali a vtipkovali, všetci okoloidúci sa prizerali. Nebol to však letmý pohľad ani zvedavosť. Ľuďom sa zračila v tvárach začudovanosť spojená s nepochopením. Janette vliezla do obchodu s DIA produktami, pretože jej syn má cukrovku. Keď vyšla von, hneď som vedel, že sa niečo deje. Na otázku čo sa stalo som už mal akú takú hmlistú predstavu. Samorejme keď vošla predavačka stála celú dobu za jej chrbtom a kontrolovala každý jej krok aj keď mala ďalších zákazníkov a zaklincovala to pri pokladni.
„Tieto kekse ale neobsahujú cukor,“ začala víťazoslávne.
„Ja viem,“ odpovedá kolegyňa.
„Vy mi, ale nerozumiete! Tieto kekse nemajú v sebe žiaden cukor!“
Ale veď preto ich kupujem!!!
Predavačka len nechápavo pokrúti hlavou a počká si, kým jej kolegyňa nevyloží peniaze na stôl. Bohviečo si asi myslela. Zázrak! Inteligentný Cigán!
Najviac mi však utkveli v pamäti Rómovia, ktorí keď zbadali zloženie našej skupinky, začali si pošuškávaťa ukazovať na Janette prstom. Viem presne čo si mysleli: „Tamtá paktuje s gadžami.“ Niečo neslýchané! Väčšina Rómov buď zostane naveky v komunite alebo je ponechaná napospas spoločnosti, ktorá sa s nimi príliš nemazná. Skoro nikomu sa nepodarí prežiť „vo veľkom svete bielych“.
Sám sa niekedy divím ako sa Janette dostala tam, kde je teraz. Pre niekoho zázrak, pre ňu asi vôľa pohnúť seba aj veci okolo k lepšiemu. Máš môj obdiv maličká, ale to už asi vieš:).
