Sedím za stolom, rodinný obed je v plnom prúde. Pozerám na telku a zrazu mi to príde také hlúpe. Pápež číta jednu vetu v niekoľkých desiatkach jazykov a masa ľudí, ktorých rodná reč práve zaznieva nadšene máva zástavami a reve z plných pľúc BENEDIKT! BENEDKT! POPE! POPE!
O čo im vlastne ide? Chcú počuť ako niekto „slávny“ povedal niečo v ich jazyku? Potrebujú sa uistiť, že sú požehnaní a majú vstupenku do neba? Chcú sa cítiť pochopení a rešpektovaní, pretože ich vo vlastnom prostredí odsudzujú? Nedá mi to a hodím otázku do priestoru. „Ja tých ľudí nechápem, sú len takí naivní? Veď to podstatné je spiritualita, nie slepá viera v jedno náboženstvo. Že ak si protestant, budhista alebo mohamedán neprídeš do neba! (ako s obľubou opakuje náš pán farár)“ Ako môžu byť takí počarovaní jedným človekom? Čo na ňom vidia? Autoritu? Vzor? Akúsi metaforu Boha? Istotu? Napriek tomu, že som veriaci a rešpektujem pápeža ako hlavu cirkvi mám odrazu pocit akéhosi sklamania nad účelom samotného úradu v tomto zmysle. Príde mi to svojím spôsobom zvrátené. Akoby ľudia neprežívali vieru ako prostriedok čerpania sily a nádeje. Vyzerajú, že chcú vidieť aby im niekto povedal nie ste blbí! Pozrite sa ja som taký istý! Mám taký istý image ako vy! Prezentujem sa rovnakým spôsobom! A ľudia si povedia – ten týpek je vcelku vzdelaný a seriózny. Tak asi na tom niečo bude.
Bol v Trnave aj Bratislave keď tu bol Ján Pavol II. Tiež som bol súčasťou masy a cítil som sa byť silný. Taký pochopený. Nebol som sám. Pápež bol pre mňa NIEKTO. Niečo čo sa nevidí každý deň. Je to iba vec pohľadu ale čiastočne mi to príde s odstupom ako cirkus. Autíčko jazdí medzi davom a všetci s otvorenými ústami sledujú pápeža ako máva okolostojacim. Ľudia sa idú roztrhnúť aby zahliadli aspoň kúsok Petrovho nástupcu, aspoň obrubu šiat. Vnímal som to ako duchovný zážitok, ako formu povzbudenia. Pozri sa, takto by mal človek vyzerať. Takto by sa mali správať všetci! Keď si na to ale spätne spomeniem, čiastočne to vyzeralo ako rockový koncert. Ľudia kričali, skákali, spievali, kupovali predmety s náboženskou tematikou, portréty pápeža, panenky Márie, všetkých svätých. Zabudli úplne na najpodstatnejšiu vec, ktorá ani nejde pomenovať. Zabudli skrátka prežívať to duchovno. Videli len scénu – bezduchú show.
Je dôležité aby si každý uvedomil, že viera nie je len chodenie do kostola a forma imidžu. Kde vlastne hraničí spiritualita s demagógiou? Kedy prežívame duchovný pokoj a kde trápne predvádzanie sa? Kresťanstvo sa snaží ísť s dobou. Máme kresťanské televízie, kresťanské rádio. Už len čakám kedy začnú vyrábať tesco biblie a šampón svätého neviemkoho. Viera je krásna vec, nepochopiteľná. Treba ju len vedieť prežívať tým správnym spôsobom.
