Prológ: Život je už od svojej podstaty nespravodlivý. To platí bez debaty. Myslím ale, že i niekde, kde nevládne spravodlivosť, je možné usilovať sa o istú formu férovosti. Možno vás to bude stáť čas a úsilie. A možno zistíte, že ste ten čas a energiu vynaložili vlastne úplne zbytočne. Ak má potom úsilie o podobnú férovosť zmysel, si pochopiteľne musí zvážiť každý sám. (Haruki Murakami, O čom hovorím, keď hovorím o behaní)
Keď som začínal s dobrovoľníčením mojim najväčším problémom bolo nájsť pre seba priestor, v ktorom by som mohol uplatniť svoje nadšenie a chuť robiť niečo užitočné. Trebárs aj vycestovať na Antarktídu zachraňovať mrožov. Mladý človek má množstvo nevyužitej energie, tak ako tomu bolo aj u mňa. Za to, že som sa trochu rozhýbal môžem ďakovať najmä rodičom zápalisto bojujúcim o to aby som niečo (so sebou) robil. A taktiež zopár ľuďom zoslaným či spadnutým z neba. Veľa ich prišlo, niektorí zostali, ale mnohí odišli v určitých mnou chcených i nechcených okamžikoch. Niekedy to bolelo. Ich či mňa. Možno obe strany. Chcem povedať, že by som nebol tam kde sa nachádzam bez podpory a dôvery. A tú nemôže dať každý, iba niekto koho si vážite a na kom vám záleží. Nie každý má vôľu schopnú odolávať neustálemu náporu a očakávaniam sám. A nie každý má okolo seba dostatok skutočných priateľov schopných zasiahnuť nás na tom správnom mieste v správnej chvíli.
Nespočetne veľa krát som dostal otázky ako: „Prečo robíš zadarmo?", „Prečo práve Cigáni?" . Dlho som nevedel odpoveď. Až raz, na istom medzinárodnom stretnutí ma nechali sedieť samého v úzkej uličke španielskej Andalúzie oproti kamere, ktorá ma nahrávala počas dvadsiatich minút. Mal som rozprávať o sebe, o tom prečo som prišiel, čo ma viedlo k tomu stať sa dobrovoľníkom, prečo pracujem v rómskej organizácii a podobne. Možno to znie jednoducho, ale verte mi, že odpovedať si na otázku prečo robím, to čo robím, vôbec jednoduché nie je. A tobôž nie čeliť sebe samému. Ak máte prácu alebo študujete snažíte sa presvedčiť seba a svoje okolie, že to čo robíte má zmysel. Je to dôležité aby ste získali vnútorný pokoj a pocit, že ste svojím spôsobom užitoční. Občas sa stáva, že sa vôbec nad tým nezamýšľame. Niekedy použijeme argumenty, ktoré sme niekde počuli, prečítali, prípadne odpovedať nevieme. Napriek tomu pocit, že chceme robiť veci, ktoré nás bavia pretrváva. Ba čo viac, niekedy sa kvôli tomuto nutkavému pocitu prinútime spraviť niečo - pre iných nepochopiteľné a šialené - ale pre nás správne, ba priam nevyhnutné.
Vtedy som pred tou kamerou rozprával o tom ako som žil a postupne preberal názory ostatných. O tom ako som dostal meno, priezvisko, spoločenský status, rodinu, vzdelanie, náboženstvo a všetky tie veci, ktoré do vás hustia od narodenia. Že toto môžeš a toto už nie a tamto iba odtiaľ potiaľ. Že tamtí sú dobrí a títo zasa nie preto a preto. Skrátka ma to prestalo baviť. Začal som sa zaujímať o veci, ktoré za mňa už niekto vyriešil - rýchlo a, povedzme si otvorene, pekne naprd.
Je jedno či pracujeme s Rómami, bezdomovcami alebo autistami v blízkej škôlke. Od každého jedného človeka sa máme čo učiť. Každý vyšiel z iného prostredia, dostal do vienka iné vlastnosti a má za sebou inú životnú cestu. Odsúdiť niekoho hneď na začiatku je to najľahšie. Pomôcť znamená snažiť sa pochopiť. Nie je to cesta jednoduchá, ale určite je napínavá a obohacujúca pre všetkých, ktorí na ňu vkročia.
Epilóg: Je to už několik let co jsem procházel podchodem - tím naproti hlavnímu nádraží v Praze tím smradlavým podchodem, kterým nikdo nechodí protože je nasáklý neuvěřitelně čpavým zápachem moči, doslova hnijící u rohu sloupů a podél stěn. Jen na vteřinu jsem zahlédl bezdomovce, který svou dočerna špinavou rukou hladil nemocného, možná umírajícího holuba. A opatrně ho pokládal na cár strhlého plakátu do rohu prázdného podchodu. Dalších několik dní se mi obraz stále vracel a často jsem na bezdomovce i holuba myslel. Překvapil mě a dojal ten úplně „jiný"svět pulzující kolem nás. Ten svět „dole", o kterém všichni podvědomě víme, ale chceme ho přehlížet. Bezdomovec byl v podchodu sám tak jako v životě, hladil umírající zvíře, o které nikdo nestojí, stejně tak jako ztraceného syna, kterého třeba už nikdy mít nebude. Jeho tvář vyzařovala zřetelnou radost z toho, že ho někdo potřebuje. A právě to mně zasáhlo. To „něco", co v té vteřině projelo mezi nimi a mnou byl Okamžik. Pak už je jen na uvážení, když prohlásím, že tento bezdomovec byl člověkem v jiném světe, kde skvělé věci dělají špatné lidi. (Alois Nebel - Jaroslav Rudiš, Jaromír 99 (Kreslená románová trilogie)
