Skupinu, do ktorej patril, sme s riadnou dávkou irónie v hlase označovali ako rýchlu rotu – „chlapci pre všetko“. Zapíjali posledné roky svojho života vlastné zlyhania počas neho. Pracovali pre obec a za pomocné práce boli odmeňovaný malou čiastkou peňazí, ktoré odovzdane prinášali každý večer šenkárovi. Bol to ich liečiteľ – felčiar poznajúci tú najúčinnejšiu medicínu na ľudské neduhy. Fero bol jedným z jeho najčastejších pacientov.
Vždy, stojac na autobusovej zastávke, sme sa vyškierali nad jeho zápalom pre prácu s krovinorezom. Zarosený priehľad plastovej masky posiatej hmyzom prezrádzal jeho nadšenie pre tento druh práce. Snáď to bol jeho zmysel. Ako miestny Forrest Gump. Nemal však žiadnu firmu na ovocie, ani akokoľvek maličkú loď na lov kreviet... Ak aj mal nejaký majetok, neveľmi ho zaujímal. Dávno zabudol na veci okolo seba. Jeho drogou bol alkohol a ľudia, ktorých neprestával zahŕňať svojským entuziazmom vyvierajúcim zo skrytého prameňa radosti, ktorý som mu miestami závidel.
Opálenou tvárou neustále lietali zboka nabok hnedé oči obkolesené kruhmi – ak nie rovno letokruhmi vrások. Vskutku by sa dal označiť ako kreol. Mal rád nové slovká a keby som mu bol objasnil význam tohto, určite by bežal za chlapmi do krčmy a nafukoval by sa svojou učenosťou. Nemali mu to za zlé. Túto úchylku mu tolerovali pre jeho dobrosrdečnosť a všeobecnú obľúbenosť.
Nikdy nezabudnem zvučnosť jeho hlasu, keď na okoloidúcich kričal každému domácemu tak dobre známe: „Čaukó!“ Jeho skrytou vášňou bolo zbieranie rozbitých slnečných okuliarov vždy, keď sa konal v dedine zber plastov. Doma si ich precízne zlepil lepiacou páskou a s pýchou ich všetky nosil v špinavej igelitke na futbalové zápasy. Pred hvizdom si dôkladne každé vyskúšal, aby zistil silu filtra a porovnal ho s intenzitou slnečných lúčov. Potom ako „capo di tutti capi“ kričal a skákal, keď „naši“ strelili gól.
Fero sa mi živo vryl do pamäte, pretože nech som bol akokoľvek skleslý, vždy ma potešilo a miestami aj povzbudilo stretnutie s ním. Spomínam si na neho najmä keď prechádzam neslávnymi uličkami veľkomiest a vidím ľudskú biedu s trošku inou tvárou akú mával on. Možno by im vedel pomôcť a potešiť ich. Sám by snáď našiel nový zmysel svojho života. Učil by ich kosiť na krovinoreze a keby niekomu bolo naozaj smutno, podaroval by mu jedny zo svojich šialených okuliarov. Keby tak ľudia žili jeden pre druhého...
Asi som naozaj priveľký idealista...
